Slová v nadpise patria Nadežde Lindovskej,[1] jednej z Blahových „apoštoliek“, autoriek štúdií v zborníku o jeho tvorbe, ktorý vyšiel v tomto roku.
Blaho sa ho dočkal. Konferencia k jeho životnému jubileu sa z dôvodu pandémie presunula na rok 2022, Premiéra knihy, ako nazval krst zborníka, sa uskutočnila 10. júna 2024.
Dočkal sa aj ocenenia od pani prezidentky Zuzany Čaputovej – Radu Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia (2024). A dočkal sa aj ďalšieho občianskeho ocenenia – Ceny Trnavského samosprávneho kraja za kultúru (2024). Divadelných ocenení jeho práce bolo nespočetne viac, no finančnou podporou mesta, kraja, štátu si nikdy nemohol byť istý. Napriek tomu hrebendovsky prenášal svoje divadlo do nových priestorov, keď mu tie staré vzali, veril v jeho silu, opodstatnenosť a šíril svojím príkladom bytostné prepojenie človeka s umením.
BU: štúdie o tvorbe Blaha Uhlára
Na Premiére knihy sa zúčastnili kolegovia, priatelia a priaznivci Blaha Uhlára a pripravili mu takzvané MKP, malý kultúrny program, zložený zo spomienok na viaceré obdobia jeho tvorby.
Publikáciu uviedol do života krstný otec Stoky Dušan Dušek, ktorý divadlo na Pribinovej pred vyše tridsiatimi rokmi krstil rozbitím fľaše šampanského o stenu. Predniesol vtedy „insitnú básničku“, ktorej slová zopakoval aj na krste zborníka:
Na slávu Stoky
Pripíjam na slávu Stoky,
divadla snov, ktoré žerú mloky?
Chcem žiť iba s ňou,
a to dosiaľ, čiže pokým
očarúva ničotou
a piesňou tej najlepšej drogy.
Pripíjam na Stoky slávu,
divadla duše,
čo pľuje do tváre davu.
Ten ju za to kúše
a pýta jej hlavu,
objektívne pritom luže.
Na slávu Stoky pripíjam,
toho najlepšieho divadla,
aj keď znovu padá do jám,
ešte nikdy nespadla.
Patrí všetkým, aj tým všiam,
velebím jej dušu zrkadla.
Blahovi Uhlárovi a Stoke s úctou a obdivom.
Dušan Dušek knihu pokrstil spoločným dýchnutím s prítomnými – „nech letí do celého sveta“.
Ďakuju Vam bars šumni, že ste venovaly čas mojim „schízam“
Posledný text, ktorý si Blaho Uhlár s Javiskom vymenil, bol prepis jeho príhovoru z Premiéry knihy. Poslal ho so sebe príznačnou iróniou pod názvom Moje dristy. V Ukrajinskom národnom divadle, resp. Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove vytvoril niekoľko zásadných inscenácií, žartom sa považoval za rusínskeho národného buditeľa, a príhovor si napísal v rusínčine. Cítiť v ňom hĺbku koreňov, emócií i typický spoločensko-politický nadhľad. Záverečné poďakovanie je plné uhlárovskej poctivosti, pokory a vďaky. Lebo taký bol za všetkými expresívami.
XXXX
Kiď Jano Šimko prijšov s idejov vydaty knyžku o mi a sme špekulovaly jaka nazvaty totu dnešňu akciu, podakotry hvaryly, že kerstyny knihy (Chreščiňa), ale to sja podakotrym klerikom ne ľubyť. A pravdu povisty, i mi ne barz. Tak zaproponovaly – Uvedžiňa knyžky do žyvota. Ale ja jem proponovav: Uvedžiňa knyžky do antikvariativ. Nakonec vyhrav tot Koloman Kertész Bagala (Maďari nas vse ovladaly!): Premiéra knihy. No.
XXXX
Tiľko autoriv napysalo o mi študii: Rachujte zo mnov! 12.
Dvanadcjať bylo apoštoliv. Taď ja už by jem mav byty… Podakotri na tym pracujuť a može i ja, že by jem byv spravdušnyj sloveňskyj divadelnyj režiser.
XXXX
Moja ridna reč je šariščina, ale dneska budu hvaryty po rusnacky. Po našomu. Po rusnacky ne znam, tiľko jem sa kus naučiv, kiď jem robyv z Rusnakami. A zato, što po rusnacky ne znam, budu tam zapletaty i slovakizmy a može mi budete i rozumity.
XXXX
Beneš hvaryv: Slováci jsou Češi a slovenština je pouze jedním z nářečí českého, tak jako je tomu třeba s hanáčtinou. Je to mé vědecké přesvedčení, které nezměním. A Uhlar hvaryť: Rusnaci suť Slovaci a rusnačina je tiľko jeden z dialektiv jazyka slovenskoho, tak jak to je napryklad s liptačtinou. Ja znam, že to je duračina, ale kiď to mih Beneš hvaryty, i ja možu.
XXXX
Byv jem v kavjarni Meetnička, kotru mam od posteli 38 krokiv a tam všytky po anglicky abo po ukrajinsky bisidovaly. Ja jem chotiv zakryčaty: Na Slovensku po slovensky! Ale ne znam any po anglicky, any po ukrajinsky. Tak jem deržav pejzdu. Ale lem obrazni.
XXX
Poďakovaňa:
Jak ja znam, totu knyžku vydavať Ján Šimko. Je to joho ideja. A kiď je to pravda, holovne poďakovaňa musyť ity jomu. I Dáša Čiripová na tym zrobyla veľo roboty.
No a holovni mušu poďakovaty Vysokij školy muzičnych umiň v Bratislavi, kotra sja (za boha ne znam čom) rozhodla toto dilo i vydaty. A što je najvekšyj paradoks, knyžku pidporyv i Fond na pidporu umiňa i bjurokraciji FPU. Kotryj o mi tverdyť, že ne znam režirovaty a kiď sja to nauču, potim možu od nych dašto chotity. Ale to ja sja už nenauču. Takže už nemožu chotity nyč.
A asi … teper ne znam, jakyj mať byty porjadok – holovni mušu poďakovaty avtorom všytkych vkladiv. Ne budu jich vštytkych menovaty, bo sobi jich možete pročitaty na dverjach i v knyžki, jak sobi dajaku vozmete.
Ďakuju Vam bars šumni, že ste venovaly čas mojim „schízam“, jak podakotry hvarjať. Može Vam to Pan Boh dajak odplatyť. Ja asi ťažko.
Ďakuju barz šumni.
Blaho Uhlár
Svoj expresionistický divadelný a životný manifest Blaho Uhlár definitívne dopísal 13. júla 2024.
Česť pamiatke výnimočného človeka a jedinečnej osobnosti slovenského divadla, Blahovi Uhlárovi!
Diana Laciaková
Foto: Viktória Oroszová. Premiéra knihy BU. Štúdie o tvorbe Blaha Uhlára. Fotografický pokrik: BU!
Za jazykovú korektúru ďakujeme Valerijovi Kupkovi.
Viac o zborníku BU. Štúdie o tvorbe Blaha Uhlára a rozhovor s Blahom Uhlárom:
https://www.plan.art/st-art/divadlo-stoka-a-katedra-divade
Viac o zborníku BU. Štúdie o tvorbe Blaha Uhlára a rozhovor s Jánom Šimkom:
https://devin.rtvs.sk/clanky/kulturny-dennik/366099/vysiel-zbornik-studii-o-tvorbe-blaha-uhlara
Rozhovory s Blahom Uhlárom nájdete v časopise Javisko 3/2014 a Javisko 1/2019.
O dvoch divadelných manifestoch (1. slovenský divadelný manifest bol uverejnený v bulletine k inscenácii A čo?, ktorá mala premiéru 29. apríla 1988 v súbore DISK. 2. slovenský divadelný manifest bol uverejnený v bulletine k inscenácii Ocot, ktorá mala premiéru 15. decembra 1988 v Ukrajinskom národnom divadle), ktoré napísali Miloš Karásek s Blahom Uhlárom, sa dočítate tu alebo si to môžete vypočuť v siedmom diele podcastu Národného osvetového centra zo série Ochotnícke príbehy.
„Blaho Uhlár bol a zostáva režisérom – filozofom.“ LINDOVSKÁ, N. Čas letí jak vtáci nedozierni… In ŠIMKO, J. a Čiripová D. (eds.). BU. Štúdie o tvorbe Blaha Uhlára. Bratislava: Vysoká škola múzických umení, 2024, s. 22. ISBN 978-80-8195-141-1. ↑