Slovenský festival poézie Beniakove Chynorany

6. – 8. december 2024

Autor: Richard Veselý

Foto: archív SFP Beniakove Chynorany

Hviezda sprievodného podujatia

Ktovie, koľko es dokážu ešte Chynorančania vytiahnuť z rukáva. Koľko osobností sa narodilo alebo prežilo významnú časť života v neveľkej ponitrianskej obci, ktorá má dnes sotva 2 700 obyvateľov.

Hosťom 31. ročníka Slovenského festivalu poézie Beniakove Chynorany bol Peter Bebjak. Jeden z najúspešnejších súčasných slovenských režisérov sa narodil v Partizánskom, ale vyrastal v Chynoranoch. V rámci sprievodného programu festivalu sa s nami podelil o vzácne osobné komentáre k svojej filmovej tvorbe aj o spomienky na chynoranské detstvo, štúdiá, divadelné začiatky a na mnohé ďalšie menej či viac určujúce udalosti zo svojho života. Ukázalo sa, že je nielen vynikajúcim a zásadovým umelcom, ale aj vtipným, bezprostredným a pohodovým človekom. Spolu s bratmi Geišbergovcami naplnili druhý festivalový večer duchaplnými, niekedy prekvapujúcimi, inokedy provokujúcimi dialógmi, iskrivými replikami a osobitou hudbou s hĺbavými textami. Atmosféru dotvárala všadeprítomná chynoranská srdečnosť pripomínajúca atmosféru rodinného stretnutia, s ktorou majster bez zaváhania splynul, ba zdalo sa, že sa naozaj cítil ako doma.

Kontext tohtoročného festivalu

Program Hviezdne inšpirácie bol veľkým zážitkom tohto ročníka, ale poďme k samotným súťažným prednesom. Vystúpilo 18 recitátorov a recitátoriek, čo je o poznanie menej než po iné roky. Príčin tohto poklesu bolo pravdepodobne viac. Jednou z nich bolo ochorenie viacerých recitátorov. V zákulisí sa objavilo aj viacero „neoficiálnych“ verzií. Na margo tohto diania si hádam povedzme, že najdôležitejší je vzťah k poézii a umeleckému prednesu, o všetkom ostatnom možno pokojne diskutovať a možno aj pomenovať, čo je v súčasnej etape pre ďalší rozvoj tohto nášho hnutia najdôležitejšie, a to tak, aby každý dostal príležitosť a aby čo najviac krásy mohlo zažiariť.

Slovenský festival poézie Beniakove Chynorany je jedno z mála nezávislých podujatí v oblasti umeleckého slova, ktoré nepodlieha ústrednému riadeniu, čo mu poskytuje niekoľko neoceniteľných výhod. Pokiaľ ide o určitú izolovanosť od ostatného diania, je to skôr škoda pre tých ostatných. Z tohto hľadiska je možné označiť za malú historickú udalosť, že prvýkrát sa na festivale v Chynoranoch zúčastnila Renata Jurčová, bývalá recitátorka, pedagogička a súčasná odborná pracovníčka pre umelecký prednes Národného osvetového centra v Bratislave. Podľa jej slov na ňu Beniakove Chynorany zapôsobili ako moderné podujatie a stretnutie ľudí, ktorí cítia poéziu srdcom. Vnímala vrúcnu, domácku atmosféru a blízkosť tohto takmer rodinného festivalu.

Jej návštevu opätoval riaditeľ Beniakových Chynorian Julo Krajčík o pár dní svojou účasťou a vystúpením na Kon(tro)verzáciách, podujatí NOC k 70. výročiu Hviezdoslavovho Kubína. Tešíme sa, že sa takýmito krokmi „k sebe“ prehlbuje vzájomné poznanie a spolupráca v rámci slovenskej recitátorskej scény.

Hodnotenie súťažných prednesov

Tematicky možno pozorovať odklon od veľkých všeľudských tém vojny a utrpenia, hoci v prvoplánovej rovine napríklad zaznela báseň Osvienčim od Janka Silana v podaní Charlotty M. Kollárovej. Prevažovali však vnútornejšie reflexie a filozofickejší prienik k otázke osudu, postavenia jednotlivca vo svete a k možnostiam jeho ovplyvnenia. Nepochybne zaujímavé, hoci sporné, boli pokusy o montáž zdanlivo alebo aj skutočne vzájomne vzdialených autorov (Hviezdoslav/Peteraj, Moravčíková/Dominová). Opäť sa ukázalo, že bez dobrej mapy a jasnej motivácie je vstup na toto zamínované teritórium mimoriadne riskantný.

Po dlhom čase si ani jeden z finalistov nevybral predlohu od Valentína Beniaka, takže porota nemohla navrhnúť žiadny prednes na jednu z hlavných cien festivalu spojenú s týmto autorom. Zvykli sme si na básne chynoranského rodáka ako na značkové klenoty prehliadky, preto veríme, že jeho absencia je iba prechodná a nová generácia interpretov si k tomuto veľkému básnikovi nájde cestu. A ideálne cestu novú a vlastnú.

Prvá kategória (do 16 rokov)

V prvej kategórii najmladších recitátorov odznelo sedem prednesov. Zvíťazil Samuel Macko s básňou Vagna Steena Esej o čase. Samuel bol jedným z najmladších účastníkov festivalu a očaril predovšetkým svojím bezprostredným chlapčenským šarmom a prekvapivo zrelým humorným nadhľadom. Vtipné a zmysluplné kostýmovanie a úvodná pantomína jasne naznačili, kam prednes smeroval, a tiež polohu, v ktorej sa recitátor cítil ako ryba vo vode. Paródia na mudrovanie a hra na serióznosť možno pri prísnom pohľade oberali prednes o časť významovej hĺbky, ale práve vďaka nim sa Samuel dostal na hranicu svojich súčasných interpretačných možností a pôsobil ľahko a mimoriadne osviežujúco. Pri nepochybnom talente a vynikajúcich základných technických recitátorských predpokladoch je pod zjavne kvalitným vedením na dobrej ceste k ďalším výnimočným prednesom. Jeho prednes bol ocenený aj Cenou riaditeľa súťaže za objavnú dramaturgiu a inšpiratívnu interpretáciu.

Celkom inou cestou sa vybral druhý držiteľ prvého miesta v tejto kategórii Samuel Graclík. Rozprávač jeho básnickej rebélie, nie nepodobnej americkým bítnikom (Ivan Kolenič: Flek u bohov), sa na nič nehrá. Je drsný, priamočiary, sám sebou. Hraničným jazykom, súčasným kostýmom, gestom a odzbrojujúcou suverénnosťou robustne vypĺňa celý priestor javiska a hľadiska. Mohli by sme diskutovať o tom, či to stačí, či by sme nemali očakávať viac, ale ak si uvedomíme, že sme stále v prvej kategórii, musíme aj u tohto Samuela nepochybne oceniť to isté, čo sme ocenili u prvého. Stotožnenie sa so zvolenou postavou i jasný postoj, ktorým si získal svojho poslucháča.

Druhé miesto určila porota Žofii Kaňovej. Jej prednes Ženy s kanvicou na olej od Dámasa Alonsa je dobrým príkladom toho, ako môže byť kontrast medzi hĺbkou viacrozmerného textu a interpretačnými skúsenosťami recitátora tou najväčšou prekážkou na ceste k naplneniu umeleckých očakávaní. S komplexným textom plným vrstvených symbolov a napätia zvládla Žofia celkom sympaticky držať krok, až kým sa jej prvotný, predsa len trocha monotónny interpretačný prístup nevyčerpal, dramaticky naplnené pauzy neprestali účinkovať a magickosť cesty vlakom ktovieodkiaľ ktoviekam sa nevytratila. Na záver sa recitátorke podarilo znova chytiť dych a odovzdať posolstvo, ale do cieľa sme dorazili úplne vyčerpaní. Riešením je výber primeranejšej predlohy a postupná príprava na osobitne náročné texty. Radi sa potom necháme do Žofiinho magického sveta znova vtiahnuť.

S podobným problémom dramaturgickej (ne)primeranosti, alebo skôr (ne)vymotivovanosti zápasil aj prednes Natálie Buckovej (Ján Botto: Margita a Besná). Siahnuť po slovenskej klasike predpokladá dva druhy odvahy. Vo formálnej rovine odvahu vybojovať zápas s folkloristickým klišé a prihovoriť sa poslucháčovi súčasným jazykom a v rovine posolstva odhodlanie vydolovať z tradície odkaz pre súčasnosť. Musíme oceniť kultivovanosť a talent, či dokonca pokus o použitie mimojazykového prejavu, ale súčasne musíme konštatovať, že Natália, žiaľ, nemala ambíciu nabrať ani jeden zo spomenutých druhov odvahy a nepokúsila sa o žiadnu zreteľnú aktualizáciu či nadstavbu. V rámci svojej kategórie to bol určite jeden z lepších prednesov a pozoruhodný návrat ku klasike, ale ak nás neuspokojí iba opakovanie minulého, tak na zlepšenie vzájomného porozumenia by sme odporučili text výrazne skrátiť a porozmýšľať o spomínanej odvahe.

Druhá kategória (16 – 18 rokov)

V tejto kategórii vystúpilo rovnako ako v prvej sedem (z pôvodne prihlásených deviatich) recitátoriek. Porota opäť nedokázala nájsť jedinú víťazku, a tak udelila dve rovnocenné prvé miesta.

Zuzana Kramárová priniesla pomerne originálny návrat k Miroslavovi Válkovi, konkrétne k jeho menej známej básni Oslnenie. Zuzana je osobnosť, nepochybne si je vedomá svojich recitátorských a osobnostných kvalít a cieľavedomo stavia svoju premyslenú výpoveď. V nezvyčajnej miere sa snaží využívať mimojazykové prostriedky, niekedy na hranici samoúčelnosti či opisnosti, inokedy s prekvapivou obraznosťou. Môžeme v tejto súvislosti diskutovať o prečítaní posolstva, ktoré básnik zašifroval do svojho textu, o primeranosti zvolenej interpretácie, ale napokon, o tom môžeme diskutovať vždy. Z pohľadu pôsobivosti prednesu išlo o výborné vystúpenie.

Margaréta Rita Miklošková nedbala na útrapy spôsobené čerstvým úrazom a s obrovskou dávkou pozitívnej energie predniesla Chalupkovu hravú úvahu na tému Ktože týmto svetom vládne. Bol to uragán veselosti a vtipu, víchrica taká rýchla, až sme miestami mohli nadobudnúť podozrenie, či predsa len pre fyzické bolesti nechce mať svoj prednes čím skôr za sebou. Ale žarty nabok, skôr išlo o nedostatočnú recitátorskú sebakontrolu. Vybudovanie sebadisciplíny, kontrola nad každou vyslovenou slabikou, nad každou zmenou rytmu, nad každou pauzou by mal byť Ritin najbližší cieľ. No a, samozrejme, všetko sa uvidí, keď si vyberie myšlienkovo náročnejšiu predlohu. Avšak už teraz je jasné, že ide o veľký talent, kráčajúci v šľapajach svojej sestry. Rita za svoj prednes získala aj Cenu Mariana Gajdoša za najlepší prednes slovenskej klasiky.

Druhé miesto v tejto kategórii nebolo udelené, Hana Plšková sa s montážou básní Stanislavy Repar zo zbierky Tichožitia umiestnila na treťom mieste. V súlade s názvom Hana stavia svoj prednes na vnútornom napätí pri zdaní vonkajšieho pokoja. Je intímna, miestami až mrazivá. Ponor do meditatívnej hĺbky je pomerne presvedčivý a dokáže v priebehu prednesu napätie varírovať aj stupňovať. Recitátorke však v tomto úsilí chýba dôslednosť, akoby časom strácala koncentráciu, a niektoré pasáže vyznievajú monotónne. Ale keď sa poslucháčovi podarí naladiť na spoločnú frekvenciu, dochádza v tejto tichosti k hlbokému zážitku.

Tretia kategória (od 18 rokov)

Kategória dospelých je tradične najmenej početná, aj tentoraz sme si vypočuli iba štyri prednesy a aj v tejto kategórii vystúpili výlučne ženy. Napriek kvantitatívnej poddimenzovanosti nemožno hovoriť o nižšej kvalite, napokon, všetky štyri prednesy boli ocenené.

Prvé miesto si odniesla Aneta Šugová za prednes Válkových Dejín trávy. Aj keď na rozdiel od válkovskej nástojčivej dramatickosti sa v Anetinom podaní steblami trávnika pohrával len pokojný vánok, čím sa nám znova vrátila otázka o motivácii výberu a absencii dôrazu na aktuálnosť, prednes si nás získal svojou kultivovanou estetickosťou a mierumilovnosťou, mnohokrát dôležitejšou než zdôrazňovanie búrok, víchrov či chumeleníc.

Mária Kovalíková zasa raz presvedčila svojou autentickosťou a múdrosťou. Báseň Utečenci od Martina Rázusa sa nesnažila posunúť do inej roviny, pretože jej typ prednesu stavajúci na trvalých hodnotách bez potreby hľadať nové experimentálne výrazy to nepotrebuje. Ak použila niečo navyše, bol to ľudový kroj, avšak tým svojej výpovedi skôr ublížila, než pomohla.

Alena Ondrejmišková je v Beniakových Chynoranoch už legendou. Vídame a počúvame ju každoročne okrem súťaže aj v rôznych sprievodných programoch a jej značkou je mimoriadna angažovanosť a volanie po senzitívnosti a vzájomnosti. V tohtoročnom prednese básne Oblaky od Pavla Ušáka Olivu sa zdalo, že prostriedky, ktoré sú pre Alenu typické, sa akoby vyčerpali. Snaha vcítiť sa, napojiť sa na očakávané emócie poslucháča, tlak na spoločnú empatiu sa stali samoúčelnými a niektoré použité prostriedky nenáležitými (napríklad spev). Naliehavosť či dokonca celý zmysel výpovede sa pritom niekde stráca. Sme si istí, že keď sa Alena vráti k autentickosti a prirodzenosti, výraznejšie zúročí bohaté skúsenosti a nadšenie pre umelecký prednes.

Porota udelila čestné uznanie Vanese Kánovej za prednes Slova, ktorým mierime od Marcela Páleša. Silne politický text, kritickú agitku o nešťastiach dnešného sveta a ľudstva, predniesla kultivovane a vzhľadom na predlohu aj obdivuhodne civilne, predsa len však neprekročila úzko ohraničené možnosti, ktoré jej poskytoval.

Na záver

Napriek tomu, že sme sa v tejto festivalovej správe sústredili viac na nedostatky víťazných vystúpení a odporúčania na ich odstránenie, pri písaní týchto riadkov som si spomenul na niekoľko veľmi príjemných pocitov spojených s počúvaním a sledovaním tohtoročných prednesov. Patrí za ne veľká vďaka všetkým recitátorom aj ich pedagógom.

Vďaka patrí aj Erikovi Ondrejičkovi, básnikovi a výnimočnému fotografovi. Výstava jeho magických obrázkov doplnených rovnako imaginatívnymi veršami sprevádzala celý festival. Erik prispel svojím originálnym pohľadom poetického autora aj k práci odbornej poroty, ktorá hodnotila prednesy v zložení: Richard Veselý (predseda), Martina Koval Majerníková, Ján Podoba, Erik Ondrejička a Helena Veselá Himičová.

Veľké poďakovanie patrí ako vždy organizátorom tohto nenapodobiteľného podujatia. Poďakovanie za poetický večer, pečené zemiaky s maslom a soľou v Beniakovom dome, tradičný sprievod mestom spojený s uctením básnikovej pamiatky, spoločenský večer s ľudovou hudbou, jedlo a koláče vlastnoručne pripravené Chynorančanmi, množstvo stretnutí a rozhovorov, prežívanie spoločnej vášne pre poéziu.

Niektorí hovoria, že po tridsiatke sa začína zrelý život. Beniakovým Chynoranom prajeme, aby stavali naďalej na svojich overených hodnotách a skúsenostiach, ale súčasne aby nestarli a udržali si svoju jedinečnú mladistvú energiu. Dúfam, že sa v roku 2025 stretneme znova a v plnej sile.

Výsledky 31. ročníka Slovenského festivalu poézie Beniakove Chynorany

I. kategória

1. Samuel MACKO, Košice

Vagn Steen: Esej o čase

1. Samuel GRACLÍK, Golianovo

Ivan Kolenič: Flek u bohov

2. Žofia KAŇOVÁ, Senica

Dámaso Alonso: Žena s kanvicou na olej

3. Natália BUCKOVÁ, Modra

Ján Botto: Margita a Besná

II. kategória

1. Zuzana KRAMÁROVÁ, Letanovce

Miroslav Válek: Oslnenie

1. Margaréta Rita MIKLOŠKOVÁ, Svätý Jur

Samo Chalupka: Ktože týmto svetom vládne

2. neudelené

3. Hana PLŠKOVÁ, Vinodol

Stanislava Repar: Tichožitia (montáž)

III. kategória

1. Aneta ŠUGOVÁ, Považská Bystrica

Miroslav Válek: Dejiny trávy

2. Mária Kovalíková, Chynorany

Martin Rázus: Utečenci

3. Alena ONDREJMIŠKOVÁ, Bojnice

Pavol Ušák Oliva: Oblaky

ČESTNÉ UZNANIE: Vanesa KÁNOVÁ, Banská Bystrica

Marcel Páleš: Slovo, ktorým mierime

Individuálne ceny

Cena starostky obce Chynorany za najlepší prednes básne Valentína Beniaka

neudelená

Cena riaditeľa súťaže za objavnú dramaturgiu a inšpiratívnu interpretáciu

Samuel MACKO, Košice

Vagn Steen: Esej o čase

Cena Mariana Gajdoša za najlepší prednes slovenskej klasiky

Margaréta Rita MIKLOŠKOVÁ, Svätý Jur

Samo Chalupka: Ktože týmto svetom vládne