Na festivale amatérskeho divadla FAD v Nitre som bola tento rok po prvýkrát, dokonca som o ňom po prvýkrát počula. Pritom išlo o 10. ročník. To bola vlastne prvá vec, ktorú som si uvedomila: meškám desaťročie. Druhou vecou bolo, že nemám prehľad či odhad v ochotníckom divadelnom svete. Na amatérskom festivale, ktorý sa koná uprostred prázdnin v malej dedine pri Nitre, som nečakala vysokú divácku účasť. Je priam neuveriteľné, že v kultúrnom dome v Párovských Hájoch bolo v prvý festivalový deň, v sobotu ráno (!), plno. Áno, väčšinu tvorili samotní účastníci a účastníčky festivalu, ale prišla aj verejnosť – diváci z rodinných či priateľských kruhov. To je takisto pozoruhodné. Ako rodená Nitrianka som nielenže netušila o kulturáku v Párovských Hájoch, ale ani o samotnej dedine Párovské Háje. Inak, fun fact: za posledných desať rokov sa údajne v Párovských Hájoch zvýšil predaj nehnuteľností. Môžeme teda konštatovať, že festival FAD nielenže popularizuje divadlo v Párovských Hájoch a okolí, ale zároveň aj Párovské Háje v očiach verejnosti.
Festival ponúkol spolu 15 inscenácií – 10 domácich od mladých amatérskych súborov, 5 hosťujúcich od profesionálnych a poloprofesionálnych tvorcov a tvorkýň. Navyše, pre účastníctvo bolo pripravených 6 workshopov; jeden špeciálne k inscenácii Džavot od Radoslava Piovarčiho a Lucie Bielik, v ktorej následne účastníci a účastníčky workshopu účinkovali, čo považujem za dômyselné a zmysluplné prepojenie umeleckého vzdelávania a pozývania profesionálnych tvorcov a tvorkýň na takýto typ podujatia. Na 6-dňový festival je to výborné skóre. Je očividné, že za tým stojí fantastická práca Krajského osvetového strediska v Nitre pod vedením riaditeľky Daniely Gundovej a najmä práca odbornej pracovníčky Silvie Bartákovej. FAD má podtitul „komunitný divadelný festival s medzinárodnou účasťou“ a doslovne ho napĺňa. Kultúrny dom v Párovských Hájoch sa na šesť dní zmenil na miesto stretávania, debatovania a spoznávania. Nejeden profesionálny festival by sa mohol inšpirovať skvelou atmosférou ako stvorenou na sieťovanie.
Je evidentné, že zo slovenského prostredia sa festival fokusuje na Nitru a okolie, čo je logické. Ponúkol náhľad na tvorbu mladých amatérov z Nitry, Vrábeľ, Levíc, Veľkého Krtíša a hostil tri amatérske súbory zo zahraničia – Užvak, Divadlo pro Zličín z Prahy, Štúdio Divadlo Malý princ, Palác detí a mládeže z Rivne a Flyingfish Theatre, Stowarzyszenie AFART z Bielska-Białej. Medzi ďalšími hosťujúcimi profesionálnymi a poloprofesionálnymi tvorcami boli Slováci, Česi, Poliaci a Pakistanec. V rámci koncepcie by bolo vhodné zamyslieť sa, či 6-dňový festival dokáže pokryť takýto široký záber. Vzniká potom zbytočne chaotický dramaturgický mix. Ďalšou otázkou je stieranie rozdielov medzi amatérskymi a profesionálnymi súbormi, medzi účastníkmi a hosťami. Amatérske inscenácie pôsobili kvalitatívne na vyššej (alebo minimálne rovnakej) úrovni, čo vytvorilo skreslený obraz o súčasnom profesionálnom divadelníctve a pre mladú generáciu amatérskych divadelníkov (oprávnene) odkaz, že divadlo ani netreba študovať. Výber hosťujúcich inscenácií považujem za problematický aj z ďalšieho dôvodu. Nebol zrejmý jeho dramaturgický zámer. Ak malo ísť o fókus na východnú Európu ťahajúci sa až na vzdialený východ, je táto dramaturgická linka inscenácií zo zahraničia nedostačujúca. Stojí preto za zváženie, či sa z dôvodu jasnejšieho dramaturgického zámeru do budúcnosti niektorej z línií nevzdať. Za šesť dní sa rozhodne nedá pokryť všetko a FAD to ani nepotrebuje. Je jedinečný svojím nitrianskym zasadením a obzvlášť komunitou, ktorá ho obklopuje.
Za jednu z najväčších inšpirácií a svoj osobný najväčší objavený poznatok z festivalu FAD považujem nitriansku komunitu. Ako absolventka nitrianskej ZUŠ J. Rosinského som si doteraz neuvedomila, aký je to silný fenomén a čo vlastne znamená. Fenomén nitrianskeho „dramáku“ ani zďaleka nie je len o výchove ďalšej generácie divadelníkov a divadelníčok, ktorí a ktoré sa rozhodnú pre štúdium divadla a vzápätí pre profesionálnu divadelnú dráhu. Je to o budovaní vzťahu k divadlu – nielen týchto konkrétnych mladých ľudí, ale aj ich rodín, kamarátskych kolektívov, skrátka, celej komunity. A to je to najdôležitejšie poslanie. V profesionálnom divadelnom prostredí stretávam svoje spolužiačky a spolužiakov z „dramáku“, pretože mnoho z nás sa rozhodlo venovať divadlu aj profesijne (s jedným sme dokonca na festivale FAD spoločne facilitovali diskusie), no dôležitosť umeleckého vzdelávania siaha oveľa ďalej. Ktokoľvek z „dramáku“, koho teraz v dospelosti stretávam, má úprimný záujem o divadlo a aktívne ho navštevuje. A čo je hlavné – robí tak so všetkými blízkymi. Nielen s rodičmi, starými rodičmi a súrodencami, ale neskôr aj s ich deťmi, potom so svojimi vlastnými deťmi, s deťmi sesterníc a bratrancov a s mnohými ďalšími tetami, synovcami, priateľmi, kolegyňami, susedami a kamarátmi. Skrátka, s celým svojím okolím. O Nitre sa vždy hovorilo ako o silnom divadelnom meste, ale nešlo len o svojho času výbornú úroveň nitrianskych divadiel, išlo aj o diváctvo. A ja som až teraz, pozorujúc mladú divadelnú komunitu na festivale FAD združenú hlavne okolo nitrianskej ZUŠ-ky, pochopila, že nitriansky „dramák“ nevychovával len budúcich divadelníkov a divadelníčky, vychovával celé generácie diváctva. A robí to tak, našťastie, dodnes. Toto neuchopiteľné a nemerateľné výnimočné dielo začala budovať ešte nezabudnuteľná Kamila Ševellová a úspešne v ňom pokračuje Marica Šišková. Pod Mariciným vedením sa dokonca nitriansky „dramák“ rozrástol a v súčasnosti v ňom pôsobí 5 pedagógov či pedagogičiek (štandardom na Slovensku je 1 – 2), medzi nimi aj Maricine absolventky. Marica Šišková teda okrem budúcej generácie slovenského divadelníctva a diváctva vychováva aj svoje nástupníctvo. V súčasnom kultúrnom marazme a roky pretrvávajúcej nedostatočnej podpore nezriaďovaného divadla na Slovensku je pre mňa „Marica Šišková a tí ďalší“ (parafráza názvu inscenácie Filip Topol a my, tí ďalší) divadelnou a kultúrnou nádejou pre Nitru a možno aj pre Slovensko.
Späť však k festivalu FAD. Spomenutá inscenácia Filip Topol a my, tí ďalší bola jednou zo štyroch nitrianskych inscenácií, ktoré sa predstavili na tohtoročnom FAD-e. Išlo o koncepčne zaujímavú a prepracovanú divadelnú výpoveď súboru DRIM (nielen) o českom hudobníkovi a textárovi Filipovi Topolovi v réžii Marice Šiškovej. Ďalší zo súborov pod nitrianskou ZUŠ-kou, DS Jarné prebudenie, sa predstavil s pútavou interpretáciou Jarného prebudenia Franka Wedekinda v réžii Nikoly Jankovýchovej. V réžii Kristíny Šimkovej sme mali možnosť vidieť inscenáciu Planéta rýb, netradičné divadlo poézie z dielne súboru Nekondenzovaný chromozóm plné metafor a vizuality. Poslednou nitrianskou inscenáciou, ktorú uviedol tohtoročný FAD, bola inscenácia Chalani.sk súboru Naboso v réžii Štefana Foltána. „Chalani“ boli uvedení v exteriéri na nitrianskom Hideparku, čo nepovažujem za najšťastnejšie rozhodnutie. Je náročné adaptovať inscenáciu na iný priestor ako ten, v ktorom bola vytvorená, o to náročnejšia je adaptácia do exteriéru a „Chalani“ na to, žiaľ, doplatili. Inscenácie z nitrianskeho regiónu – DS Fúzia z Veľkého Krtíša (Ružové dievča, réžia Silvia Svákusová), Modré divadlo z Vrábeľ (Evanjelium o konci sveta, réžia Štefan Foltán) a DS Divožienky z Levíc (Little sister, réžia Petr Meszároš) priniesli na festival dôležité témy ako vnímanie rodových stereotypov či tlak mediálnej pozornosti. Inscenácie z Nitry však považujem za inscenačne zaujímavejšie, už len z pohľadu zvolených divadelných foriem a použitých inscenačných postupov. V každom prípade, každý z amatérskych súborov z nitrianskeho regiónu bol na festivale FAD zaslúžene. Ako problematický vnímam markantný rozdiel pri porovnaní slovenských amatérskych mladých súborov so zahraničnými amatérskymi mladými súbormi – z Českej republiky (Užvak) a Ukrajiny (Štúdio Divadlo Malý princ), no výrazný rozdiel sa ukázal aj pri porovnaní s niektorými inscenáciami uvedenými pod hlavičkou profesionálnych divadiel, čo vnímam ako výraznejší problém. Mladé nitrianske divadelníctvo a diváctvo sa posúva vďaka nitrianskej ZUŠ-ke, ale aj nitrianska ZUŠ-ka sa potrebuje posúvať a inšpirovať. To by jej v budúcom desaťročí mohol festival umožniť a pozývať viac etablovanejších hostí a kvalitnejších inscenácií z profesionálnej scény, ako sa to tento rok podarilo v prípade inscenácie Lonesome Cowboy od performera a tanečníka Tomáša Janypku. Prajem teda festivalu FAD do ďalších rokov viac takýchto dobrých rozhodnutí a ešte viac nádejného divadelného nástupníctva – to prajem vlastne nám všetkým!
Silvia Vollmann
Foto: Peter Bednár
