Text: Tamara Vajdíková

Foto: Juraj Jamrich, Istropolitana Project, Accademia Dimitri – Shooting Snow White

Festival Istropolitana Project 2025 priniesol do Bratislavy hlas mladých tvorcov, ktorí odmietajú mlčať o naliehavých problémoch dneška. V ich dielach sa odrážajú témy ako vojna, klimatická kríza, spoločenské napätie a osobná sloboda – všetko pretkané hľadaním nových výrazových foriem a experimentovaním s divadelným jazykom. Prečo však ich revolta často pôsobí prázdne? Je možné, že sa v hluku ich vlastných hlasov stráca skutočná sila divadla? Nemala by nás táto mladícka zmes chaosu, zúrivosti a umeleckej úprimnosti vytrhnúť z letargie? A ako obstáli „profesionáli“, študenti umeleckých škôl, proti „amatérom“ Akademického Prešova?

Dramaturgia festivalu Istropolitana Project 2025 bola postavená na jasnej téme revolty, ktorú reflektovali mnohé inscenácie zamerané na spoločenské otázky, vojnové konflikty a environmentálne krízy. Výrazným príkladom je inscenácia Atlantis (JAMU Brno, CZ), ktorá sa začala ako metafora konca sveta a postupne sa premenila na realistickú drámu o vojne na Ukrajine – resp. hoci sa tvorcovia snažili o to, aby zobrazený konflikt pôsobil univerzálne, explicitná prítomnosť ukrajinského folklóru v závere ich príliš prezrádzala. Táto premena naznačuje, že aj keď je možné pristupovať k téme symbolicky, súčasnosť často prevracia metafory na surové zobrazenia aktuálnych konfliktov. Podobne aj inscenácia Eco 40 – 60° (Rose Bruford College London, GB) skúmala tému chaosu a ekologickej krízy prostredníctvom jednoduchého symbolického príbehu ôsmich ľudí, ktorí sa pokúšajú upratať spoločný priestor, ale zakaždým im to niekto prekazí. Mladí Briti tak poukázali na spoločenskú fragmentáciu a neschopnosť dosiahnuť skutočnú zmenu, ktorá by pomohla našej planéte. Forma ich inscenácie pripomínala kolektívnu tvorbu, scény sa prelínali, nenadväzovali a diali sa paralelne. Divák mohol mať pocit akéhosi chaosu, ktorý však bol naplnený vnútorným poriadkom – pokus o upratanie, prekazenie pokusu, pokus o nastavenie hierarchie, prekazenie tohto pokusu. V tomto kolobehu sme sa ocitali neustále a mali sme možnosť premýšľať – kto vlastne v skutočnosti má byť tým, kto zmení smerovanie ľudstva? Sú to mocnosti? Alebo sme to my, každý jeden z nás?

Na druhej strane, Akademický Prešov sa tento rok sústredil viac na osobné príbehy a introspektívny pohľad, čo dokazuje napríklad aj laureát festivalu – inscenácia A čo vy tu tak sama?, v ktorej performerka Ema Šimová (Prešov) využíva svoje telo ako objekt, kým z reproduktorov znejú sexistické narážky. Podobne aj pohybová spoveď Oporný bod (Ema Vlasáková, Nitra) skúma vnútorné boje a osobné príbehy protagonistky, ženy. Obe autorky pracovali s osobným príbehom, zameraným najmä na ženu ako súčasť spoločnosti a na jej postavenie. Nie však vo veľkom svetovom kontexte, ale naopak, v súkromnom až intímnom, čo vytvorilo silný kontrast voči politicky nabitým obrazom Istropolitany.

Oba festivaly sa snažili prekročiť hranice klasického divadla a využiť netradičné priestory. Kým na Istropolitane sa inscenácia rapového muzikálu The Song Of Polish Bakers (Academy of Theatre Arts in Krakow, PL) pokúsila pracovať s balkónmi a rôznymi úrovňami scény Divadla LAB, Akademický Prešov priniesol silný zážitok v inscenácii Všetky supiš veci (RosArt, Ružomberok), ktorá sa odohrala v svetlej miestnosti krajskej galérie za denného svetla, čím vytvorila špecifický rozmer reality. The Song Of Polish Bakers sa však až príliš sústredila na využitie netradičných priestorov, a tak ich pôvodná scénografia postavená priamo na javisku zostala využitá len v niekoľkých minútach predstavenia, zvyšný čas zostávala prázdna.

Tento odklon od tradičných scénických riešení však v oboch prípadoch priniesol jedinečnú atmosféru, kde sa divák stal súčasťou živej performancie, odrážajúcej skutočný, nie virtuálny svet.

Najväčšie riziko na Istropolitane so sebou niesla inscenácia Zdeněk Adamec z pražskej DAMU, ktorá sa pokúsila inscenovať komplikovaný text Petra Handkeho, známeho svojou chaotickosťou a náročnosťou. Rakúsky nositeľ Nobelovej ceny sa inšpiroval reálnou udalosťou, v ktorej sa mladý Zdeněk, pravdepodobne inšpirovaný príbehom Jana Palacha, na protest upálil. V Handkeho hre sa o tejto udalosti rozpráva skupina ľudí v krčme, pričom hovoria najmä o tom, aký význam má takýto čin v dnešnej dobe – a či vôbec nejaký. Napriek odvahe režiséra siahnuť po tomto chaotickom, no nepochybne divadelne príťažlivom texte, výsledok pôsobil ako nekonzistentná konverzačná dráma, v ktorej jednotlivé mizanscény stratili symbolický rozmer. Tento experiment však svojou odvahou a riskom ukazuje, že aj neúspech môže byť pre mladých tvorcov cennou skúsenosťou. Umožňuje im totiž hľadať nové formy vyjadrenia, skúmať hranice divadla a pristupovať k nemu/k nim kreatívnejšie a otvorenejšie.

V Prešove bola, naopak, inscenácia textu Maje Pelević Pomarančová kôra (Študentské divadlo Prešovskej univerzity v Prešove), tematizujúca postavenie ženy a ideál krásy v dnešnom svete, príkladom toho, ako možno pristúpiť k náročnému textu s kreativitou a precíznosťou. Napriek jednoduchšej dramaturgii dokázala inscenácia priniesť silný emocionálny zážitok práve vďaka jasnej tematickej línii a zrozumiteľnosti.

V oblasti hudobnej dramaturgie dominovala na Istropolitane inscenácia Shooting Snow White (Accademia Dimitri, CH), ktorá využívala chladnú bielu estetiku, evokujúcu svadobné šaty a čistotu, no zároveň konfrontovala diváka s temnými spoločenskými témami. Vizuálny kontrast medzi nevinnosťou a brutalitou sveta vytvoril silný dramatický efekt zdôrazňujúci kritiku patriarchálnych a rodových stereotypov.

Akademický Prešov ponúkol autentický hudobný zážitok prostredníctvom inscenácie My house is burning (Nekondenzovaný chromozóm, Nitra), ktorá poeticky reflektovala stav našej planéty. Využitie jednoduchých hudobných nástrojov, ako je akordeón, aj hudobne stvárnených obrazov lesa vytvorilo intímnu, no zároveň silnú atmosféru, ktorá diváka vtiahla do myšlienok o ekológii a našom vzťahu k prírode.

Oba festivaly dokázali, že mladí tvorcovia majú odvahu skúšať nové prístupy, prekračovať hranice žánrov a reagovať na aktuálne spoločenské problémy. Zatiaľ čo Istropolitana stavila na politickú a spoločenskú angažovanosť, Akademický Prešov ukázal silu osobných príbehov a introspekcie. Napriek odlišným dramaturgickým prístupom sa oba festivaly niesli v energickej, tvorivej atmosfére. Istropolitana Project pôsobila ako pestrá mozaika rozliata po rôznych bratislavských scénach s bohatým sprievodným programom workshopov a diskusií. Táto rozptýlenosť jej dodávala slobodný, objavný ráz, hoci na úkor sústredenej „festivalovej bubliny“. Akademický Prešov sa síce tiež odohrával na viacerých miestach, no stále sa tam stretávali takmer tí istí ľudia, čo vytváralo intenzívny pocit spolupatričnosti a živých debát aj mimo tých oficiálnych. Na oboch festivaloch výrazne dominovali autorské texty, čo naznačuje, že mladí tvorcovia hľadajú vlastnú cestu a formu výpovede. Istropolitana zaujala svojím medzinárodným charakterom – tak v dramaturgii, ako aj v skladbe hostí – zatiaľ čo AP-čko ponúklo pestrú paletu slovenských študentských aj profesionálnych divadiel – každé s vlastným rukopisom. V oboch prípadoch však bolo cítiť chuť hľadať, experimentovať a otvárať témy, ktoré mladým tvorcom imponujú, a v oboch prípadoch ide o snahu mladých tvorcov premeniť svoje obavy a frustrácie na divadelný statement – pretože veria, že divadlo môže byť hlasom, ktorý prenikne cez hluk dnešného sveta.

Viac o Istropolitane: istropolitana.vsmu.sk

Viac o Akademickom Prešove: ap.unipo.sk