Napriek festivalovej explózii v posledných rokoch (a to platí aj v ére po pandémii) si len hŕstka divadelných festivalov osvojila imidž platformy aktívneho stretávania divadelníkov a divadelníčok, príležitosti na urýchlenie kariérneho rastu alebo miesta, ktoré má schopnosť artikulovať nové pohľady a odhaliť prichádzajúce umelecké idey a scénické smery. Najstarší festival študentského alternatívneho divadla Akademický Prešov je preto vzácny. Nielen svojou jasnou dramaturgickou profiláciou,^[1] ale aj z toho vyplývajúcim charakterom komunitného útočiska pre (prevažne, no nielen) generačných spriaznencov.

Festivalu nepredchádzajú žiadne výberové súťaže, a teda prihlásiť sa môže ktorékoľvek študentské divadlo.^[2] Tento krok má viacero vplyvov: otvára sa možnosť vzájomnej konfrontácie medzi skúsenejšími i menej zrelými tvorcami a tvorkyňami z celého Slovenska a publikum má možnosť vidieť najaktuálnejšie študentské divadlo vo svojej žánrovej i tematickej košatosti. Zároveň je program každoročne obohatený o sprievodné podujatia a predstavenia profesionálnych divadiel a umeleckých zoskupení, čo často plodí inšpiratívnu komparáciu s témami, ich interpretáciami či estetickým uchopením. Tento rok mohlo publikum – ktorého bol naozaj dostatok takmer na všetkých predstaveniach – vidieť reprezentatívne inscenácie ostatných sezón na Slovensku i v zahraničí, a to z kamenných (SKD Martin) či tzv. nezriaďovaných divadiel (Debris company, Odivo, pražské divadlo Tygr v tísni atď.). Preto i túto reportáž píšem nie výsostne chronologicky, ale logikou tematických či formálnych sietí, a to medzi vybranými amatérskymi i profesionálnymi predstaveniami. Ukázalo sa totiž, že na 57. ročníku sa dali medzi nimi odpozorovať isté, najmä dramaturgické spojitosti a črty.

Zo žitej skúsenosti sa stáva trauma

Uchopenie reality sa v študentskom divadle najmä v posledných rokoch výrazne premenilo. Od porozumenia skutočnosti ako dôsledku reprezentácie (normalizácia), pomalého nasávania postmoderných prúdov (80. roky) cez výbušnosť emócií vychádzajúcu z neobmedzenej alebo zdanlivo neobmedzenej slobody a možností (90. a nulté roky) sa posunulo k vnímaniu skutočnosti ako traumatického momentu. Ako jedna z hlavných línií vysokoškolského ochotníctva sa ukazuje melancholicko-cynická štruktúra pocitov vychádzajúca zo subjektívnych skúseností mladých ľudí. Príkladom je otváracie predstavenie festivalu Metiamtamus repertenta v réžii Jána Šimka, ktoré bolo zároveň premiérou inscenácie. Otvoriť Akademický Prešov práve týmto dielom považujem za premyslené gesto festivalovej dramaturgie: nielenže sa skĺbilo symbolické zrodenie inscenácie i ďalšieho ročníka podujatia, no – a to predovšetkým – pertraktovalo Metiamtamus repertenta (latinský výraz pre kolobeh snov v prírode) témy medzinárodnej študentskej kooperácie, paradoxy súťaživosti medzi mladými ľuďmi, nenaplnené sny či vyhorenia z dnešného sveta nadprodukcie a všade požadovaného výkonu. Ako sa generácia Z (ako konečný odberateľ planetárnych výhod globalizovaného sveta) plánuje vyrovnať s vlastnou budúcnosťou v kontexte klimatickej krízy? Majú mať hranice svoje sny (napríklad v zmysle materiálnej či environmentálnej záťaže)? Čo pre mladých ľudí znamená propagovať či aspoň interpretovať svoju krajinu? Bez stereotypov, akými sú bavorské klobásy či slovenská borovička, prepytujem. Gejzír týchto i mnohých ďalších otázok bol artikulovaný predovšetkým v samotnej esejistickej forme inscenácie. Tá vychádzala zo skutočnosti, že inscenácia vznikla pod hlavičkou dočasného medzinárodného zoskupenia študentov a študentiek z viacerých európskych štátov v rámci programu Erasmus na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení a študentov z divadla ActofKAA pri Katedre anglistiky a amerikanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Performeri a performerky svoje texty zámerne deklamovali, čítali a adjektívne ohýbali, alebo ich púšťali vo videodokrútkach nie s cieľom vyvolať divadelnú ilúziu či emocionálny prežitok, ale dostať sa prostredníctvom osobných výpovedí (skúsenosti so štúdiom, vnímanie divadla ako takého a pod.) do čo najširších kontextov s presahmi globálnych rozmerov. A hoci by textu i javiskovému tvaru občas pomohli výraznejšie „kurátorské“ a dramaturgické zásahy (viaceré výrazové prostriedky evokovali skôr statickú prednášku o náročných témach s cynickým podtónom – logocentrizmus, antropocentrizmus, transhumanizmus atď.), je Metiamtamus repertenta autobiografickým posolstvom mladých ľudí, ktorí snívajú o medzinárodnom dialógu.

Folklór, borovička, párok s horčicou a jeden vrah

Od diela, ktoré poukazuje na traumatické poznávanie neistej budúcnosti, presuniem pozornosť na ďalšie, ktoré sú príkladom intímneho vyznania z traumatickej súčasnosti, resp. túžby vymaniť sa z obmedzeného dedinského prostredia i vlastnej rodiny. Divadelný súbor z Raslavíc sa s inscenáciou Tri śestri^[3], ktorá je odvážnou úpravou svetovej klasiky od A. P. Čechova, dostal už na viacero slovenských festivalov vrátane Scénickej žatvy 2022. Aj na Akademickom Prešove mladý tvorivý tím publikum presvedčil, že vie pracovať s folklórnymi prvkami, flirtovať s politickými narážkami a vysmievať sa z rurálneho Slováka, neschopného vziať život do vlastných rúk. Súbor si svoju zbierku diplomov na Akademickom Prešove doplnil aj o individuálne ocenenie za režijný, dramaturgický a herecký koncept.

S obdobnou témou o tunajšej národnej povahe sa predstavilo aj nezávislé profesionálne združenie GAFFA v monodráme Dedina herečky, slam poetky a performerky Márie Ševčíkovej. Razantne, feministicky a s dávkou nekompromisného ostrovtipu sa inscenácia dotýkala rovín, ktoré priamo vychádzali z vnútorného života protagonistky: krízy partnerského vzťahu, utrpenia umelkyne na voľnej nohe, zahmlených plánov a želaní, vplyvu prevládajúcej dedinskej zábavy ako piliera slovenskej (ne)kultúrnosti. Tvorivý tím pri tom využíval viaceré javiskové postupy, od divadla poézie po antiiluzívne búranie štvrtej steny a interakciu s publikom. Ústredným prostredím fiktívneho sveta bol „kulturák“, relikvia, na ktorú si staršie generácie nostalgicky spomínajú. Podobne ako v Troch śestrách, ani v Dedine sa postava nedokáže odpútať od tradície, toxických mravov a párkov s horčicou. Na druhej strane túto závislosť využíva vo svoj prospech a pokúša sa v zaprášenej prítomnosti nachádzať aj pocity spolupatričnosti a porozumenia.

Menej „zhovievavé“ k vlastnému regiónu je novovzniknuté divadlo z Námestova dNO v inscenácii Hra na Boha^[4]. Avšak práve táto kontroverzná regionálna sonda vyniesla súboru rad ocenení na viacerých prehliadkach (Scénická žatva, Jiráskův Hronov a i.). Hra je založená na skutočnej udalosti a sleduje príbeh vraha, alkoholika a násilníka Jána J., ktorý v roku 1960 zavraždil troch ľudí v námestovskom kostole. Jeho pravé motivácie sa nedozvieme, avšak tušíme, že súčasťou mozaiky príčin sú predsudky malomesta, ignorovanie psychického zdravia jeho obyvateľov, nulová (seba)reflexia bujarého alkoholizmu či karikatúra mužských a ženských rolí. A aj keď inscenácia občas skĺzava do pátosu a moralizovania, ide o pôsobivé dielo s dokumentárnym základom o lokálnych prejavoch nášho konzervatívneho malomeštiactva.

Tri krátke manifesty

Ďalšími inscenáciami vychádzajúcimi z osobných skúseností tvorcov a tvorkýň boli súťažné diela Neznámy/i, Ide o život a tanečná monodráma Ne/obmedzená (všetky zo študentského divadla VYDI z Nitry). Je evidentné, že kultúrne vojny, potláčanie ľudských práv a zatuchnutá politická klíma rezonujú v tvorbe študentov a študentiek. Ťažkú kinetózu znásobuje fakt, že pri všetkých troch inscenáciách vyviera na povrch skutočnosť, že vplyv spomenutých problémov je markantný na najzraniteľnejších skupinách obyvateľstva, medzi aké patria aj mladí ľudia. Na druhej strane tieto inscenácie nestavali na hlbšom poznaní a preskúmaní skutočností v celej ich šírke; stali sa skôr krátkymi manifestmi hlásiacimi sa k jasnému posolstvu.

V prípade inscenácie Neznámy/i sme pod lupou sledovali bežný deň mladého spisovateľa Dávida a jeho partnerky, učiteľky Simony. Už na začiatku predstavenia bolo cítiť ponurú atmosféru, ťažobu, rozpad vzťahu a nenaplnené túžby muža a ženy, čo však tvorivý tím umocnil nie vždy vhodne použitými výrazovými prostriedkami (klavírna hudba, nekonzistentne patetický text, expresívne herectvo vo vypätých situáciách). Tematické torzo sa však – aj napriek krátkemu trvaniu inscenácie – rozširuje, a to príchodom neznámej postavy mladého muža, ktorý je Dávidovým vnútorným hlasom a symbolom jeho utajovanej homosexuality. Na 57. ročníku Akademického Prešova mala vystúpiť aj ďalšia sekcia nitrianskeho divadla VYDI (Natália Částová a Pavol Baumgartner), avšak z dôvodu náhlych technických komplikácií bol odbornej porote poskytnutý iba videozáznam. Škoda, pretože inscenácia Ide o život síce využíva jednoduchý javiskový princíp lecture performance, dataprojektor a mikrofóny (podobne ako Metiamtamus repertenta), no jej sila tkvie v údernom reflektovaní dlhodobo prehliadaných a dosiaľ málo medializovaných káuz sexuálneho zneužívania na školách, patriarchálnej hierarchie spoločnosti či témy dobrovoľného potratu.

Snahou o definovanie feminity pomocou tanca, pohybu a melancholickej hudby bola krátka monodráma Ne/obmedzená Diany Sokolovej. Mladá performerka síce študuje kulturológiu, a teda možno nájsť pri voľbe a kreovaní výrazových prostriedkov isté nedostatky začiatočníčky (nekoncepčné využitie baletných prvkov, ktoré sa pre svoju konzervatívnu tradíciu kríži s témou emancipácie žien, banálne formulácie či divadelne zreteľnejšie neartikulované striedanie tanečných foriem), no úprimná naliehavosť potreby vyjadriť sa k stereotypným predstavám o ženstve (objavujúcim sa už v antickom mýte či Biblii) a transformovať ich do otvorenej otázky, na ktorej odpovedi by sme mali participovať všetci, je sľubným štartom angažovanej umelkyne, o ktorej ešte budeme, dúfam, počuť.

O postavení žien aj v profesionálnom divadle

K olympom festivalového off programu patrila inscenácia Iokasté, uvedená v koprodukcii Slovenského komorného divadla Martin a Městských divadel pražských – Divadla Komedie. Režisér a autor textu Lukáš Brutovský využil fragmenty oidipovského mýtu na „feministickú odplatu“ za historické nespravodlivosti patriarchálnej spoločnosti. Text je kolážou námetov a pasáží z viacerých antických tragédií, no doplnený o moderný newspeak a anglické slogany, pričom sa koncentruje na podstatné aspekty reliktov patriarchátu, ktoré sa radikalizujú, ritualizujú, politizujú, fetišizujú… Herečka Jana Oľhová a herec Peter Konáš tak boli miestami deklamatívnymi standup komikmi s hiphopovými battles, inokedy postdramaticky monologickými, ako to vídame v súčasnej praxi nemeckých divadiel. Podobne ako pri Dianej Sokolovej, ani v Iokasté nechýbal tradičný výklad ženy ako sexuálneho objektu, avšak bol korenený humorom, a to v texte, kostýmoch (teplákové súpravy napríklad ako metafora spoločnosti postavenej na výkone) či choreografiách na scéne pozostávajúcej z výraznej šikminy. Jediným dramaturgickým nedostatkom bola absencia podtémy, že aj ženská časť spoločnosti dokáže byť rovnako kariérychtivá a „mačistická“. Zjednodušujúce naratívy bez komplexnejšieho ženského pohľadu možno zapríčinil fakt, že na koprodukčnej inscenácii participovali takmer výhradne muži.

O vážnostiach aj s humorom

Obraz súčasného študentského divadla sa na Akademickom Prešove nevyfarbil iba do nihilistických tónov prameniacich z neistôt dnešného a budúceho sveta. O odľahčenie stiesňujúcich tém sa pokúsilo košické Divadlo Actor v čiernej komédii Trojkolka od španielskeho dramatika Fernanda Arrabala. Námet zachytávajúci výrazné majetkové rozdiely medzi ľuďmi, bezdomovectvo a z toho prameniace sociálne vylúčenie je aj v slovenskom ochotníckom prostredí dostatočne známy (spomeňme si napríklad na inscenáciu Obolus Divadla DISK či občasne uvádzanú hru poľského dramatika Janusza Głowackeho Antigona v New Yorku). Košickí ochotníci na čele s režisérom Františkom Balogom si zvolili text, ktorý bezútešnosť základnej situácie človeka na periférii rozširuje o hraničné existenciálne situácie, chamtivosť vyvierajúcu z finančnej neistoty a krutosť pre vidinu zárobku aj vraždiť. Takýto zámer si však žiada precíznu dramaturgiu a dôkladnú analýzu všetkých rovín predlohy, čo sa súboru nie vždy podarilo. Motivácie boli nejasné, dejové zvraty alogické, vyvrcholenie zápletky generovalo priveľa otáznikov. Satirický prístup, vtip a herecké gagy nás však presviedčajú o tom, že bude dobrodružné sledovať, ako sa bude súbor ďalej vyvíjať.

Prešov bol miestom divadelného entuziazmu a hravosti, a to aj vďaka inscenácii Ňej po vašemu budze… Študentského divadla Prešovskej univerzity, ktorá patrila k festivalovým vrcholom v rámci súťažnej sekcie. Ako podklad slúžil ľudový text zosnulého slovenského folkloristu, etnológa a zberateľa Jána Lazoríka. Inscenácia o našej kocúrkovskej náture, korupcii a bielych golieroch podľa slov jej aktérov vznikala v ťažkých pôrodných metamorfózach, avšak práve tieto trenice medzi študentmi, študentkami a ich pedagogickým vedením sa ukázali ako mimoriadne tvorivo výživné. Koncepcia sa preto skladá z dvoch častí (prvá viac naratívna, druhá viac pohybová), pričom obe majú charakter generačnej výpovede. Už samotná kompozícia s dvoma kapitolami ponúkala zamyslenie nad tým, k akej tradícii sa dnes chceme hlásiť, prečo sme krajina hrubých čiar, čo znamená generačná výpoveď a úcta k historickým materiálom, autoritám atď. Pôrodné bolesti sa nakoniec oplatili a Študentské divadlo PU si odnieslo hlavnú cenu festivalu.

57. ročník Akademického Prešova kumuloval kreatívnu energiu do prasknutia. Študentské divadlo sa stalo pomyselným lakmusovým papierikom nálad, ktoré prevládajú medzi študentstvom a nastavujú nám trpké zrkadlo. Súťažnej kategórii dominovali skôr intímne spovede (Ne/obmedzená, Neznámy/i, Ide o život, Metiamtamus repertenta), ale aj spoločensko-politické sondy prekračujúce rámec lokálnosti (Tri śestri, Trojkolka, Ňej po vašemu budze…). Variácie na závažné spoločenské fenomény však mali z hľadiska umeleckých kvalít poväčšine priemernú úroveň a boli skôr „úvodom“ do problematiky než serióznou štúdiou. Viacerým súťažiacim by pomohol hosťujúci dramaturg či dramaturgička, ktorí by ich úprimnú snahu nachádzať odpovede na komplikované otázky, podeliť sa o frustráciu zo skrytých hierarchií či pohrávať sa s národnou mytológiou a tradičným dramatickým textom ukotvili do vertikálnejších i horizontálnejších formulácií. Z tejto perspektívy sa najautentickejšia javila čistá tvorivosť vychádzajúca z princípov dramatickej výchovy, pohybového divadla a kolektívnej tvorby (Ňej po vašemu budze…). Dlhoročné krédo Karola Horáka „hrou možno pripraviť na život“ zapasovalo nielen do formálnych postupov inscenácie, ale i jej ideového východiska. Rozšírilo nám našu politickú imagináciu a nebadane teda inšpirovalo k mysleniu o novej, lepšej budúcnosti.

Aj (takmer) úplný záver festivalu priniesol úľavu, pohladenie a svetlo. Inscenácia Svetlonos profesionálneho divadelného zoskupenia Odivo reflektovala motívy a témy zážitkov z vlastného detstva performerov, stretu materializmu a idealizmu, vyhorenia, vyrovnania sa s vnútornou temnotou, ktoré sa príbuzensky objavovali napríklad v dielach Dedina či čiastočne v Metiamtamus repertenta. Inscenátori však inšpirácie z osobných životov povýšili na univerzálne a v najlepšom zmysle slova elementárne tézy a hodnoty. Ako je to už pri Odive zvykom, kompozičné rozvrstvenie a aranžmány vyskladané z viacerých symbolík a prístupov (v tomto prípade mala výrazné zastúpenie práca so svetelným dizajnom a objektom, no vrcholom bola elektromechanická krošňová bábka) ponúkajú publiku široké pole na dourčenosť významov a interpretácie diela. Tu však stojí za úvahu, či by pri takto interpretačne otvorených tvaroch nebolo vhodné organizovať besedu s tvorivým tímom, dramaturgický úvod či prednášku o umeleckých trendoch. Pre festival je kľúčové udržiavať práve komunikačný rámec tvorba – kritika – vzdelávanie ako svoju integrálnu súčasť. Veď z prešovského podhubia vďaka tomu vyrástli dnes etablovaní (nielen) divadelní tvorcovia a tvorkyne, a každoročne bohatý program má formatívny vplyv aj na domáce obecenstvo. Som preto rád, že sa rozborovým seminárom súťažných inscenácií venovala dostatočná pozornosť, hoci nie vždy sa stihli pre krátkosť času pomenovať a analyzovať všetky aspekty.

Ani sprievodný program nebol tento rok skúpy, hoci z pohľadu diváctva šlo o menej navštevované podujatia. Popri tradičných tvorivých workshopoch (tento rok až štyroch!) sa konali aj Divadelné prechádzky po Prešove (v spolupráci s Divadelným ústavom), literárna beseda v Univerzitnej knižnici PU či odborný seminár k problematike súčasného alternatívneho divadla na Slovensku. Inšpiráciou do budúcnosti môže byť práve rozšírenie sekundárnych aktivít, ktoré by festivalu pomohli hlbšie zasahovať do verejného priestoru, iniciovať pozitívne zmeny v meste či zapájať sa do občianskeho života. Jednotlivé aktivity by mohli napríklad prehĺbiť signifikantné témy súťažných i sprievodných inscenácií – v tomto roku to mohla byť napríklad panelová diskusia na tému odlivu mladých ľudí do zahraničia (Tri śestri) či sexuálneho zneužívania v školskom prostredí (Ide o život). V meste sa nájdu hudobné kluby, kaviarne či kultúrne centrá, kde je možné takýto dialóg realizovať.

1. Festival dotvára pomyselný triumvirát študentských podujatí spolu s medzinárodnými festivalmi umeleckých vysokých škôl Istropolitana Projekt a ARTÓRIUM. ↑
2. Tento rok bolo do súťažného programu zaradených 8 študentských inscenácií. Hodnotila ich odborná porota v zložení Dáša Čiripová (predsedníčka), Lukáš Kopas a Jakub Molnár. Na poslednú chvíľu sa zo zdravotných dôvodov nemohli na súťaži zúčastniť ochotníci z ružomberského divadla RosArt s inscenáciou Candycrush.sk a z technických dôvodov nitrianske divadlo VYDI pri UKF s inscenáciou Ide o život. ↑
3. O inscenácii sme referovali v Javisku 2/2022 a 4/2022. ↑
4. O inscenácii sme referovali v Javisku 2/2022 a 3/2022. ↑