Scénická žatva nie je len vrcholným festivalom ochotníckeho divadla na Slovensku, ale aj mapou našej kultúrnej pamäti a dôkazom, že vášeň pre divadlo dokáže spájať generácie aj svety. Tento rok vzdáva hold deviatim osobnostiam, ktoré formovali jeho podobu a ovplyvnili tisíce divadelníkov po celom Slovensku. Od vizionárov ako Michal Kováč Adamov, Vladimír Štefko či Alena Štefková cez tvorcov s kultovým statusom ako Jozef Bednárik, Blaho Uhlár a Jozef Krasula až po tých, ktorí stoja za scénou, no bez nich by festival ako moderné podujatie neprežil – ako Filip Lašut, Michal Ditte či Iveta Ditte Jurčová. Pre mladú generáciu sú tieto mená nielen symbolom odbornosti a originality, ale aj dôkazom, že robiť divadlo môže byť hlboko angažované a pritom stále „sexi“.

Text: Matej Moško, programový riaditeľ festivalu Scénická žatva 2025

Ilustračný obrázok: Jaroslav Dvorský, z grafík Scénickej žatvy 2025

Človek človeku človekom!

Každý Slovák má v rodine ochotníka. Môže sa to zdať ako preháňanie, ale v minulosti bolo bežné, že sa do súťaže každoročne zapojilo vyše 1 000 divadelných súborov z celého Slovenska. Je teda viac ako pravdepodobné, že po 103 rokoch súťaží, vzťahov, manželstiev a potomkov sa ochotnícke divadlo nejakým spôsobom dotklo vlastne každého človeka s predkami zo Slovenska.

Ochotnícke divadlo nás spája bez ohľadu na náboženstvo, rasu, národnosť či politické presvedčenie. Aj dnes sa v ochotníckych divadlách stretávajú priatelia a známi, z ktorých je každý jeden človek úplne unikátny svojím pohľadom na svet a túžbou žiť vo svete, ktorého pravidlá by ladili s jeho svetonázorom. Ochotnícke divadlo nám všetkým pomáha búrať hranice, ktoré medzi ľuďmi vznikajú. Robia ho ľudia pre ľudí o ľuďoch.

Tradícia celoštátnych postupových súťaží by tu bez ľudí nemohla byť. V prvom rade by tu, samozrejme, nebola bez vás, ochotníckych divadelníkov. V tesnom závese za vami sú však osobnosti, ktoré nejakým spôsobom vryli svoje obrysy do tváre Scénickej žatvy. Preto sme sa v grafike festivalu tento rok rozhodli vzdať hold týmto ľuďom.

Predovšetkým sú to Michal Kováč Adamov, Vladimír Štefko a Alena Štefková, ktorí stáli pri zrode a rozvoji novodobej Scénickej žatvy od 70. rokov minulého storočia. Až donedávna ste všetkých troch na Scénickej žatve mohli každoročne stretnúť. Filipovi Lašutovi vďačíme za nedoceniteľný archívny fotografický materiál z desiatok ročníkov celoštátnych súťaží. Nebyť jeho tragického odchodu, fotil by Žatvu ešte aj dnes.

Michal Ditte a Iveta Ditte Jurčová (spolu s už spomínanou Alenou Štefkovou) sa počas svojho pôsobenia v Národnom osvetovom centre odvážnymi zmenami v štruktúre súťaží veľkou mierou zaslúžili o to, že celoštátne súťaže prežili aj zložité obdobie po roku 2000. A z trojice Jozef Bednárik, Blaho Uhlár a Jozef Krasula získali za svoje inscenácie všetci zhodne tri ocenenia Tvorivý čin roka, čím sa zaradili medzi najúspešnejších režisérov v ochotníckom divadle.

Tých osobností, ktoré by si túto poctu zaslúžili, je, samozrejme, oveľa viac a určite sa im ešte budeme venovať. Tento rok však začíname týmito deviatimi. Oslávme spoločne celoslovenské divadelné ochotnícke hnutie, ktoré spája ľudí s ľuďmi už neuveriteľných 103 rokov.

Osobnosti

Vladimír Štefko

Divadelný kritik a historik, teatrológ. Po štúdiách žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1960 – 1965) pracoval ako redaktor či šéfredaktor viacerých umenovedných či kultúrnych periodík (Cieľ, Čitateľ, Smena, Nové slovo, Dialóg a i.). V rokoch 1974 – 1983 bol šéfredaktorom časopisu Javisko. Ako jeden z najaktívnejších predstaviteľov slovenských divadelných kritikov 2. polovice 20. storočia patrí k popredným historikom dejín profesionálneho i ochotníckeho divadla na Slovensku.

Dlhé roky spolupracoval s Osvetovým ústavom v Bratislave (dnešné Národné osvetové centrum) a podieľal sa na myšlienke obnoviť riadny systém ochotníckych súťaží a festivalov. Z tohto úsilia nakoniec vznikla Scénická žatva (1970). Je autorom desiatok teatrologických kníh, z oblasti ochotníckeho divadla, spomeňme Ústredie slovenských ochotníckych divadiel, Slovenské ochotnícke bábkové divadlo, Slovenské ochotnícke divadlo 1830 – 1980 či Premeny slovenského ochotníckeho divadla a mnohé ďalšie. Bol pravidelným lektorom, ale hlavne členom alebo predsedom porôt na Scénickej žatve či Jiráskovom Hronove.

V rokoch 1997 – 2018 pôsobil ako pedagóg na VŠMU v Bratislave. V roku 2002 mu Národné osvetové centrum udelilo Medailu Daniela Gabriela Licharda za výrazné celoživotné tvorivé, publikačné, výchovné a kultúrne aktivity v oblasti amatérskeho divadla na Slovensku a významný podiel na jeho propagácii v zahraničí.

Alena Štefková

Metodička amatérskeho divadla, kultúrno-osvetová pracovníčka, bábkoherečka. Po absolvovaní štúdia bábkoherectva na DAMU v Prahe (1969) sa zamestnala v Osvetovom ústave v Bratislave ako odborná pracovníčka pre bábkové divadlo. V rokoch 1974 – 2014 zastávala rôzne vedúce a riadiace funkcie (riaditeľka kabinetu amatérskej umeleckej tvorby, riaditeľka oddelenia ZUČ).

Pôsobila ako porotkyňa, inštruktorka, publikovala v odborných časopisoch, ako napríklad Československý loutkář a Javisko. V rokoch 1977 – 1997 pôsobila ako predsedníčka programovej komisie i programová riaditeľka Scénickej žatvy. V rokoch 1984 – 1988 bola viceprezidentkou stredoeurópskeho výboru medzinárodnej organizácie amatérskeho divadla AITA/IATA. Významne rozvinula najmä medzinárodné kontakty, vzdelávacie kurzy a projekty. Iniciovala a realizovala dlhoročnú odbornú a metodickú spoluprácu ochotníckych a profesionálnych divadelníkov hlavne v oblasti vzdelávania. Redakčne či editorsky pripravila viaceré publikácie a na niekoľkých spolupracovala. V roku 2023 jej Národné osvetové centrum udelilo Cenu Michala Kováča Adamova za celoživotný prínos ochotníckemu divadlu a umeleckému prednesu na Slovensku.

Filip Lašut

Dokumentárny a divadelný fotograf. Fotografiu študoval na trojročnej učňovskej škole v Poprade (1961 – 1963). Ako fotograf začínal vo fotoateliéri v Martine, Československej tlačovej kancelárii a v Slovenskom národnom múzeu v Martine, kde pracoval pod vedením dokumentárneho fotografa Jána Dérera.

Od roku 1968 pracoval v Matici slovenskej, ktorá v tom čase pôsobila ako národná knižnica. Bol tak pri obnove a zakladaní slovesných a divadelných prehliadok ako Martinský bábkarský festival či Martinský divadelný festival, ktorý neskôr prijal názov Scénická žatva.

Spolupracoval s mnohými slovenskými kultúrnymi inštitúciami (Múzeum mincí a medailí v Kremnici, Kysucké múzeum, Kysucká galéria, Národné osvetové centrum, Divadelný ústav) a s desiatkami divadelných súborov, vydavateľstiev a kultúrnych časopisov, najmä s Javiskom.

Od roku 1991 pôsobil v slobodnom povolaní. Vydával drobné tlače, knihy pre obce, mestá, farnosti či múzeá a pripravil aj dva kalendáre o ochotníckej tvorbe a pochôdzkovom divadle v Martine. Ako fotograf sa zaslúžil o budovanie vzťahov s divadelnými súbormi zahraničných Slovákov.

Zahynul pri tragickej autonehode na ceste medzi Žilinou a Martinom.

Michal Kováč Adamov

Kultúrny a literárny historik, teatrológ a dramatik. V rokoch 1946 – 1951 študoval na gymnáziu v Zlatých Moravciach. V rokoch 1951 – 1956 absolvoval odbor slovenčina a literárna veda, 1961 – 1962 študoval knihovníctvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1969 – 70 muzeológiu na Filozofickej fakulte Univerzity J. E. Purkyňu v Brne.

V rokoch 1956 – 1990 pôsobil v Matici slovenskej v Martine, najskôr ako pracovník bibliografického oddelenia, 1966 – 1971 ako riaditeľ Pamätníka slovenskej literatúry, 1971 – 1990 bol pracovníkom Literárneho múzea. Súčasne v rokoch 1971 – 1999 prednášal literárnu muzeológiu na univerzite v Brne. Po Nežnej revolúcii bol v rokoch 1990 – 1992 námestníkom ministra kultúry Slovenskej republiky v Bratislave, v rokoch 1993 – 1994 pôsobil ako správca Matice slovenskej v Martine, od roku 1993 prednášal aj kultúrnu históriu a staroslovienčinu v teologickom inštitúte v Badíne.

Je jedným zo spoluzakladateľov Scénickej žatvy, ako aj pravidelným členom odborných komisií, porôt a festivalovej redakcie.

Jozef Bednárik

Študoval na Strednej umelecko-priemyselnej škole, v rokoch 1971 – 1981 herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

Od roku 1975 režíroval v Divadle Z v Zelenči, vytvoril viacero legendárnych inscenácií. S inscenáciami Zo života hmyzu (1977), Koniec všetko napraví (1978) a Don Juan (1978) získal na Scénickej žatve najvyššie ocenenie Tvorivý čin roka.

V rokoch 1981 a 1985 sa Divadlo Z predstavilo s inscenáciami Don Juan a Guľôčka ako zástupca zo Slovenska na celosvetovom festivale amatérskeho divadla Mondial du Théâtre v Monaku.

Ako profesionálny režisér pôsobil v nitrianskom Divadle Andreja Bagara a od roku 1990 ako režisér Novej scény v Bratislave. Verejnosť ho pozná najmä vďaka jeho muzikálovým inscenáciám Adam Šangala, Grék Zorba, Kabaret. Venoval sa však aj činohre. Jednou z jeho najvýraznejších činoherných inscenácií v profesionálnom divadle je Dom Bernardy Alby, ktorú pripravil pre Divadlo Andreja Bagara.

Režijne spolupracoval aj so Slovenským národným divadlom (Faust a Margaréta, Hoffmanove poviedky, Don Quijote), s Národným divadlom v Prahe (Rómeo a Júlia) či v pražskej Štátnej opere (Turek v Taliansku).

Patril k najvýraznejším osobnostiam slovenského ochotníckeho aj profesionálneho divadla. Spolu s režisérmi Blahom Uhlárom a Jozefom Krasulom sa delia o prvé miesto v počte ocenení Tvorivý čin roka.

Blahoslav Uhlár

Režisér, zakladateľ legendárneho divadla STOKA a dlhoročný režisér neprofesionálneho divadla DISK v Trnave. Po štúdiu divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení pôsobil ako režisér Divadla pre deti a mládež v Trnave (dnes Divadlo Jána Palárika), kde vytvoril celý rad výrazných inscenácií ako Nevedko v Slnečnom meste (1975), Scapinove šibalstvá (1975) či Kvinteto (1985). V rokoch 1989 až 1991 pôsobil v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove (dnes Divadlo Alexandra Duchnoviča) a v roku 1991 založil Divadlo STOKA v Bratislave.

V roku 1988 v spolupráci s Milošom Karáskom vytvorili 1. a 2. slovenský divadelný manifest. Za hlavné pracovné postupy vyhlásili dekompozíciu, fragmentáciu, diskontinuitu, používanie náhody a nedeterminovanosti. Tieto manifesty a metóda kolektívnej improvizácie pri tvorbe inscenácií následne definovali prakticky všetky jeho ďalšie divadelné projekty.

Od roku 1986 spolupracoval s divadlom DISK, s ktorým kolektívne vytvoril 27 inscenácií a za tri z nich získal ocenenie Tvorivý čin roka: A čo? (1988), Výhľad (2008) a Opulentná sviňa (2014). Po zavedení tematických ocenení Scénický veniec v roku 2022 boli ocenení aj inscenácie Stayin’ alive (2022), Cholesterol (2023) a Normalizácia (2024).

Po založení divadla STOKA v roku 1992 odišiel kvôli vyťaženosti z divadla DISK a vrátil sa doň až v roku 2007, v ktorom vytvoril oceňovanú inscenáciu Výhľad.

Patril k najvýraznejším osobnostiam slovenského ochotníckeho aj profesionálneho divadla. Spolu s režisérmi Jozefom Bednárikom a Jozefom Krasulom sa delia o prvé miesto v počte ocenení Tvorivý čin roka.

Jozef Krasula

Režisér, galerista, pedagóg, dlhoročný prezident Slovenského centra AITA/IATA. Vyštudoval kulturológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a je absolventom trojročného kurzu réžie u profesora Petra Scherhaufera. Režíroval aj v profesionálnych divadlách: Mestské divadlo Zlín, Divadlo Aréna, Prešporské divadlo či Divadlo Jána Palárika v Trnave.

Je zakladateľom Divadelného združenia Partizánske a neskôr pridruženého Divadla mladých Šesť pé. V neprofesionálnych divadlách pripravil desiatky úspešných inscenácií, ktoré sa pravidelne dostávali na festival Scénická žatva v Martine a odtiaľ na festivaly naprieč celým svetom. S Divadelným združením Partizánske získal ocenenie Tvorivý čin roka za inscenácie O snoch, krídlach a psovi Hurikánovi (1993) a Prvá jazdecká (Historky z vojny) (1998). Keďže cenu za Tvorivý čin roka získal aj s divadelným súborom Divadlo „A“ a Divadlo Shanti z Prievidze s inscenáciou Chlpatý sluha pána farára (2011), patrí spoločne s Jozefom Bednárikom a Blahom Uhlárom k režisérom s najväčším počtom týchto ocenení.

Jeho inscenácie Prvá jazdecká (Historky z vojny) (1998) a Malomeštiakova svadba (2009) reprezentovali Slovensko na divadelnom quadriennale Mondial du Théâtre v Monaku.

Jozef Krasula sa angažoval aj ako divadelný organizátor. V roku 1998 sa stal spoluiniciátorom Senickej iniciatívy, ktorá mala za cieľ prispôsobiť systém postupových súťaží a ich hodnotenia porevolučným výzvam. V roku 2001 bol zvolený za prezidenta novovzniknutého Slovenského strediska AITA/IATA a na tejto pozícii pôsobil až do roku 2024, keď úlohu národného člena AITA/IATA prevzalo Národné osvetové centrum.

Michal Ditte

Dramaturg, dramatik, rozhlasový a televízny tvorca, zakladateľ a riaditeľ Divadla Pôtoň v Bátovciach. Vyštudoval divadelnú dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Po odchode Juraja Surmu sa stal projektovým manažérom a programovým riaditeľom Scénickej žatvy (2008 – 2015). Pôsobil tiež ako redaktor v časopise Javisko a odborný pracovník pre projekty amatérskeho divadelného umenia v Národnom osvetovom centre. Spolu s Ivetou Ditte Jurčovou opätovne zaviedol v rámci Scénickej žatvy sprievodný program a vzdelávacie aktivity.

Divadlo Pôtoň pod jeho vedením a dramaturgiou prinášalo provokujúce inscenácie o závažných spoločenských témach, ako napríklad Terra Granus, Aj tu som doma, Respect!, Psota, Vertikálna migrácia, Americký cisár, Pastierska symfónia, Swing Heil!, Terra Apathy. Je autorom mnohých divadelných hier.

Iveta Ditte Jurčová

Režisérka, zakladateľka a umelecká šéfka Divadla Pôtoň v Bátovciach. Absolvovala štúdium divadelnej réžie na VŠMU v Bratislave. Ako režisérka spolupracovala s viacerými slovenskými a českými divadelnými scénami. Je autorkou mnohých vzdelávacích projektov v oblasti scénického umenia a ich lektorkou.

Predtým ako sa divadlo Pôtoň sprofesionalizovalo, patrila k výrazným režisérkam ochotníckeho divadla. S inscenáciou Antigona (L´amourt) divadla Pôtoň získala ocenenie Tvorivý čin roka (2003) na festivale Scénická žatva.

V Národnom osvetovom centre pôsobila ako odborná pracovníčka pre divadlo mladých (2006), pre metodickú a vzdelávaciu činnosť – divadlo (2009), pre divadlo mladých a divadlo dospelých (2014). Bola predsedníčkou programovej rady Scénickej žatvy, pričom sa výrazne zaslúžila o oživenie vzdelávacieho programu festivalu formou tvorivých dielní a odborných prednášok.

Medailóny významných osobností slovenského ochotníckeho divadla nájdete v knihe Festival festivalov.