Priekopník moderného pantomimického umenia, ktorého tvorba presiahla hranice viac ako päťdesiatich krajín sveta. Milan Sládek.
I. 60. výročie Divadla pantomímy Milana Sládka
Milan Sládek sa narodil v Streženiciach. Divadlu sa začal venovať na strednej škole v Bratislave pod vedením významného pedagóga Miroslava Fikariho. Jeho prvé pantomimické vystúpenia sú späté s amatérskym študentským divadlom na Univerzite Komenského v Bratislave. Vyštudoval herectvo na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení a na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Pražský pobyt bol pre jeho umelecký vývin zásadný.
V roku 1957 sa členom pedagogického zboru opäť stal Emil František Burian, významný český avantgardný režisér, ktorý bol nespokojný so súdobým stavom herectva. Chápal, že celý proces má počiatok v erudícii herca, preto sa od sezóny 1956/1957 pokúšal o svoju už tretiu hereckú školu: „Studio E. F. Buriana při DAMU mělo mít charakter tvůrčí dílny,“[1] píše divadelná historička a teoretička Ladislava Petišková. Štúdia otvoreného v septembri 1957 sa okrem iných účastnil aj Milan Sládek. Prvýkrát sa jeho herci uplatnili „v novém nastudování Žebrácké opery (1956), které shlédli osobně Helene Weigel a Bertolt Brecht“[2]. Ďalším zásadným bolo stretnutie s členom, neskôr vedúcim pantomimickej skupiny Burianovho divadla D34 Eduardom Žlábkom. V rámci tejto spolupráce vznikla aj Sládkova emblémová postava zasneného pikolíka Kefku (prvýkrát v pantomimickej jazzovej komédii Boule v roku 1960). V roku 1961 spolu s časťou súboru prešli do divadla malých foriem Horizont v Bratislave, neskôr ako autonómne umelecké teleso Slovenského národného divadla. Ich inscenácie mali značný medzinárodný ohlas a boli pozývané na prestížne festivaly. Vyučoval pantomímu na Vysokej škole múzických umení a viedol Divadlo pantomímy (založené v roku 1965).
II. 50. výročie Divadla Kefka
Po okupácii odišiel s časťou svojej skupiny do Švédska a odtiaľ do Nemecka. Usídlil sa v Kolíne nad Rýnom, kde založil Divadlo Kefka (Theater Kefka, 1974), jediné stále divadlo pantomímy v západnej Európe, a spolu s Petrom Bu pantomimický festival Gaukler (1976). Pôsobil ako pedagóg na Folkwang Hochschule v Essene, kde sa v roku 1987 stal profesorom pantomímy. Po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa na popud básnika Ľubomíra Feldeka a Františka Mikloška, v tom čase predsedu Národnej rady SR, umelecky vrátil do Bratislavy. Založil Nadáciu za obnovenie Divadla Aréna a stal sa riaditeľom novozaloženého Medzinárodného inštitútu pre pohybové divadlo, zároveň riaditeľom Divadla Aréna. Prvou premiérou tohto divadla, ktoré bolo takmer 50 rokov zatvorené a využívané ako sklad, bol Sládkov pantomimický muzikál Grand Pierot (1996). V rokoch 1996 až 2002 sa v Divadle Aréna pravidelne konal medzinárodný pantomimický festival Kaukliar.
III. Naratívna figurácia
Dôležitý zástoj v živote a tvorbe Milana Sládka má výtvarné umenie. V trinástich rokoch sa prihlásil do výtvarného krúžku v Považskej Bystrici, ktorý viedol neskôr významný predstaviteľ slovenského expresionizmu a grafickej školy Vincent Hložník. Absolvoval štúdium na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave (odbor rezbárstvo), kde študovali viacerí dnešní významní umelci; blízkym mu bol spolužiak Juraj Jakubisko.
Bol autorom mnohých kostýmových a scénických návrhov, bábok, masiek aj divadelných fotografií. S výraznými výtvarnými konceptmi pracoval aj v rámci svojich operných režijných diel. V roku 2023 pri príležitosti 85. výročia narodenia mu bolo zorganizovaná výstava jeho výtvarných diel spojená s festivalom pantomímy pod názvom Mím.
K presahom medzi pantomímou a výtvarnou tvorbou sa Milan Sládek vyjadril: „[…] vždy ostávam pri figuratívnom maľovaní. Súčasne si uvedomujem, že výtvarné umenie je neodlučiteľnou súčasťou pantomímy. Keď som na javisku sám, pripadám si ako socha v pohybe. Keď inscenujem, portál javiska je akýmsi rámom, v ktorom komponujem jednotlivé scény.“[3]
IV. Persona grata európskej kultúry
Milan Sládek bol držiteľom mnohých ocenení, okrem iného Zlatej buly mesta Bratislavy za úsilie obnoviť Divadlo Aréna a celoživotný prínos v oblasti smerovania divadla (1998), štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za celoživotné dielo v oblasti pantomímy, pedagogickej činnosti a dlhoročnej reprezentácie Slovenskej republiky v zahraničí (2000), štátneho vyznamenania Kríž 1. triedy za zásluhy SRN (2000), Ceny Jozefa Kronera za celoživotné dielo (2002) a mnohých ďalších štátnych, umeleckých a pedagogických ocenení vrátane titulu Doctor honoris causa na Vysokej škole múzických umení titul za celoživotné dielo a významný prínos v rozvoji školy (2019).[4]
V roku 2020 bol uvedený dokumentárny film Milan Sládek (réžia Martin Šulík) zachytávajúci umeleckú a životnú cestu slovenského-svetového majstra pantomímy, propagátora tohto „jemného umenia“[5] a neúnavného organizátora kultúrneho života, Milana Sládka.
„Budeme pokračovať v jeho misii prinášať pantomímu svetu. Aj vďaka nemu je pantomíma tradičné slovenské umenie a súčasť našej kultúry,“[6] napísal vo svojej rozlúčke s priekopníkom slovenskej pantomímy Tomáš Kasprzyk, dramaturg Festivalu PAN.[7]
Milan Sládek invites: European Mime Festival 2025
V roku 2002 sa Milan Sládek vrátil do Nemecka. Ostal však v kontakte so slovenskou kultúrnou scénou a vracal sa, najmä od roku 2018, keď s baletom Štátnej opery v Banskej Bystrici naštudoval inscenáciu Dubčekova jar. Po tom, čo v roku 2023 spoluorganizoval festival Mím v Bratislave, sa rozhodol pokračovať ďalej smerom k svojim koreňom aj geograficky. Idea organizovať medzinárodný festival pantomímy v rodnom regióne našla svoje kontúry vďaka spolupráci s kultúrnymi centrami v Púchove, Považskej Bystrici a Trenčíne. Milan Sládek invites: European Mime Festival sa mal uskutočniť v roku 2025.
Veríme, že usporiadateľom sa podarí podujatie uskutočniť a vznikne tak európska platforma mimického divadla nesúca meno a odkaz tohto jedinečného umelca.
„Som absolútne presvedčený, že pantomíma má budúcnosť! Všetko nasvedčuje tomu, že dnes je to porovnateľné so sedemdesiatymi a osemdesiatymi rokmi. Ale v akej forme sa objaví, to je ťažké povedať. […] Dnes je opäť veľa tých, ktorí robia ,neverbálne’divadlo. (Hanbia sa nazývať mímovia. […]) Takže ak má človek odvahu a šťastie, […] potom môžeme očakávať novú vlnu pantomimického umenia.“[8]
Milan Sládek, 2023
Česť jeho pamiatke.
red.
foto: archív Festivalu PAN
Petišková Ladislava. Sládek, Milan. In: Česká divadelní encyklopedie. Dostupné online: <https://encyklopedie.idu.cz/index.php?option=com_content&view=article&id=2529:sladek-milan&catid=45&lang=cs&Itemid=291> ↑
Tamže. ↑
Kudoláni Srnenská Dagmar. In: Milan Sládek – Mím. Bulletin k výstave a festivalu Mím. Bratislava, 2023, s. 7. ↑
Titulok: Petišková Ladislava. Milanu Sládkovi k 85. narozeninám. In: Milan Sládek – Mím. Bulletin k výstave a festivalu Mím. Bratislava, 2023, s. 9. ↑
- „Pantomime ist eine filigrane Kunst.“ Kühn Nils-Zdenek. In: Pantomime auf Absätzen. Dostupné online: <https://www.goethe.de/ins/cz/prj/jug/kul/de9824234.htm>↑
Kasprzyk Tomáš. Dostupné online: <https://www.facebook.com/festivalpan?locale=ja_JP> ↑
Rozhovor s Milanom Sládkom pri príležitosti jeho návštevy Festivalu PAN v roku 2022 nájdete online: <https://javisko.sk/milan-sladek/> ↑
Sládek Milan. Rozhovor Franka Meyera s Milanom Sládkom. In: Milan Sládek – Mím. Bulletin k výstave a festivalu Mím. Bratislava, 2023, s. 24.Titulok: Sládek Milan. Rozhovor Franka Meyera s Milanom Sládkom. In: Milan Sládek – Mím. Bulletin k výstave a festivalu Mím. Bratislava, 2023, s. 24. ↑