TEXT: Silvester Lavrík, autor a režisér inscenácie

FOTO: ???

Pôdorys hry stál na tom, že zo Zeme každý piatok popoludní odlietal „shuttle“ s dobyvateľmi Marsu. Až sa raz nevrátil… Prvú verziu hry som napísal niekedy v polovici deväťdesiatych rokov, úprimne priznávam – letmo inšpirovaný Gombrowitzom (Stará dáma vysedáva). Fascinovala ma predstava starej ženy, ktorá ostáva, aj keď už všetci odišli. No ešte výraznejšie sa pod mojou fascináciou predstavou vybývanej Zeme podpísala hrôza, ktorá ma obliala, keď som si uvedomil, že moja generácia je voči otázkam udržateľnosti úplne ľahostajná. Bolo mi trápne za všetkých tých hrdých majiteľov ojazdených rodinných sedanov a šuštiakových súprav vyrobených v ázijských manufaktúrach. Prinajmenšom v deväťdesiatych rokoch to tak bolo, a nie som si istý, či to stále nie je tak.

V deväťdesiatych rokoch sa všade začali zjavovať igelitové tašky, plastové fľaše, jednorazové riady, krájaná šunka balená tak, že medzi jednotlivými plátkami bola fólia, koľko plátkov šunky, toľko kusov igelitu… Do toho rozmach masového turizmu, ktorý stále považujem za extrémne bezohľadnú formu masového šialenstva, jeden z najodpornejších prejavov malomeštiactva. Neznášam cestovné kancelárie, stávkové spoločnosti a všetky formy plytvania a manipulácie povzbudzujúcej nevkusnú túžbu po luxuse.

Potom som na ten nápad pozabudol, ale ako vidno, po rokoch sa prihlásil sám. Nemám na tom veľkú zásluhu, temer všetku prácu urobili za mňa iní –od Elona Muska cez bezohľadných dovolenkárov, vrcholových športovcov až po opičiakov, ktorí ešte aj dnes dokážu zahodiť v lese plechovicu z piva. O bohorovnom blúznení nazývanom vesmírna turistika ani nehovoriac.

V súbore sa o týchto veciach rozprávame stále, medzi jeho členkami a členmi sú vzácni ľudia s triezvym pohľadom na stav okolitého sveta, ktorí nepodliehajú predstave, že sme na tomto svete nato, aby sme sa uzabávali na smrť. Áno, aj my si radi oddýchneme a zabavíme sa, no po práci, nie namiesto nej. Možno je to len tým, že sme zostarli, zosmutneli, doľahol na nás pocit zodpovednosti, no je to môj a náš autentický pocit zo života.

Výzvou bolo napísať hru tak, aby sme dokázali sprostredkovať tú existenciálnu úzkosť, čo nás tlačí k zemi, v čo najväčšej miere a bez „špeciálnych efektov“. Neviem, do akej miery sa nám to podarilo, no ja mám tú inscenáciu rád. Možno aj preto, lebo sme ju pre pandémiu skúšali viac než dva roky (s veľkými prerušeniami a zmenami obsadenia), musel som reagovať na odchody členov a členiek súboru (mladí odišli študovať, rodiť etc.).

Jadro výpovede je pre mňa vo fragmente Rilkeho básne, na ktorú som natrafil hádam mesiac pred premiérou, no práve cez ňu sa mi všetky motívy poskladali do funkčnej vzťahovej skladačky. Hoci zdeformovanej, predsa len nosnej aspoň natoľko, aby bolo zrejmé, že nikto a nič nedokáže človeku ublížiť tak ako on sám. Našou inscenačnou ambíciou bola snaha hovoriť o smrteľných nebezpečenstvách plynúcich z civilizačných pascí, ktoré si ľudstvo pripravilo samo tak, aby na javisku a v hľadisku nepanovala mrcha ťažoba, nedunel prázdny pátos a ozvena zle deklamovaných veľkých právd o zmysle bytia. V kombinácii so skutočnosťou, že sme sa museli spoľahnúť na síce pestrú zostavu interpretačných osobitostí jednotlivých predstaviteľov a predstaviteliek postáv, no predsa len limitovaných obmedzeniami, aké so sebou prináša práca s nehercami, bolo potrebné zvoliť kompozičnú metódu, ktorá by ideovej stavbe autorského zámeru poslúžila na spôsob lešenia z bambusu.

Pokúsili sme sa teda o inscenáciu postavenú na fragmentácii výpovedí, zahusťovaní dramatických situácií do podoby akéhosi javiskového komiksu, kde sú každá postava a každý motív reprezentované robustnými a expresívnymi výrazovými prostriedkami, ako to už pri náznakovom riešení býva. Postavy vo svojej pestrosti a situačnej determinovanosti – všetci čakajú, kedy po nich prídu, no dobre vedia, že nikto po nich nepríde, navyše to pred sebou zo všetkých síl taja, lebo inak by sa od strachu a zmaru zbláznili – trčia z vlastnej minulosti ako trosky po tornáde; ich minulosť si musí z ošklbaných a dolámaných polovetných konštrukcií, vzťahov a odkazov povplietaných do dialógov publikum domyslieť samo. A to bez poučeného a angažovaného výkonu v hľadisku jednoducho nejde.