List: Peter Zemaník
Foto: archív Ivana Kováča
Milý Ivan!
Neviem, či si spomenieš, kedy sme si naposledy písali list, no ja viem, že teraz Ti list píšem naposledy.
V tom prvom prípade to bolo ešte v čase, keď som absolvoval svoj „recitátorský azyl“ v NDR na štúdiách v Jene a všetci ste ma na Štúrových Modrách i Hviezdoslavových Kubínoch presviedčali, že by som tam – kvôli svojmu päťročnému jednoduchšiemu dochádzaniu – mal založiť Zemaníkovu Jenu…
Nuž a v tom druhom prípade, teda teraz, preto, lebo si sa rozhodol – len tak, ako keď prší – odísť do definitívneho recitátorsko-interpretačného neba. Svojím spôsobom sa Ti nečudujem. Vždy si mal svojské videnie toho, čo Ťa (nás) obklopovalo.
Áno.
Píšem to, tak trochu, za nás. Za všetkých, ktorých si nakazil vírusom literatúry a jej interpretácie. Mal som to šťastie, že mňa ten vírus zasiahol relatívne skoro a Ty si ho pomohol výdatne šíriť do mojej mysle. A – našťastie, pre mňa i pre Teba – nebol som v tom sám.
Až neskôr som pochopil, že vôbec nešlo len o recitovanie, ergo: prednes.
Až neskôr som pochopil, že prednes bol len špičkou ľadovca procesu interpretácie.
Až neskôr som pochopil, že interpretácia bola a je špičkou ľadovca životného postoja.
„Raz všetko pochopím a potom odhalím ti skryté súvislosti vecí,“ bol jeden z Tvojich obľúbených veršov a dejiny (nielen) trávy Ti (nám) dávajú za pravdu.
Až s odstupom času si dokážem uvedomiť, s akými skvelými ľuďmi som sa vďaka prednesu zoznámil. Spoznal. Literáti, spisovatelia, dramaturgovia, novinári, bačovia, učitelia, recitátori, lektori… nedá sa vymenovať všetkých. Občas som ich stretol na recitátorských sústredeniach, občas na súťažiach, prehliadkach, festivaloch, ktoré si pravidelne organizoval. Občas, len tak, v Tvojej „kancelárii“ na Nálepkovej 15 (vtedy), kde sídlil v tom čase KOS. V Pálffyho paláci (dnes a aj vtedy). Súdruhovia asi ani netušili, že do paláca umiestnili šľachtu slovenskej osvety. Chodieval som tam pomerne často a rád. Vždy s bázňou a často s básňou – teda poéziou i prózou. V tom organizovanom neporiadku na Tvojom stole bolo vždy čosi vzrušujúco nepoznané. Niečo na spoznávanie.
A to bolo Tvoje krédo, ku ktorému si nás viedol. Spoznávať a poznávať. Aj vďaka tomu som spoznal a poznal nielen literatúru, ale aj Janis Joplin, Deža Ursínyho, Rolling Stones či Karla Kryla. Malý zelený kazeťáčik japonskej výroby (netuším, ako si sa k nemu vtedy dostal… tuším v Tuzexe) Ťa sprevádzal na všetkých podujatiach a buď prehrával spomínané skvosty, alebo zaznamenával skvosty budúce – prednesy, o ktorých sme do noci debatovali a rozoberali ich. Doma i v zahraničí. Lebo, áno, dostal si slovenský prednes aj do zahraničia a zahraničný na Slovensko. (Aj keď, zahraničím sa to stalo až neskôr.) Dodnes mám pred očami Radima Vašinku zamrežovaného za dreveným plôtikom v jeho inscenácii divadla poézie na Kubíne. Lebo divadlo poézie bola Tvoja veľká láska. Legendárni „Plastici“. Podozrievam Ťa z toho, že si im pomenovanie Plastické divadlo dal ako alúziu na tých undergroundových „z vesmíru“.
Zažil som na Kubínoch strhujúce súboje medzi „kováčovcami“ (Plastické divadlo) a „oľhovcami“ či „horákovcami“… a nespočetné množstvo sprievodných programov. Napríklad v záhrade Florinovho domu (nie, Tea H. Florina som nezažil). Alebo recitáciu Jozefa Mladoňa, večne usmiateho, s klobúkom so širokou strechou na hlave, stelesnenie slušnosti a rovnej povahy. Áno, zažil som aj žijúceho barda na javisku, v roku 1979 na 25. HK mal svoj recitál Viliam Záborský spolu s Darinou Laščiakovou. A recitály Gitky Šukajlovej alebo Zuzany Homolovej. Vystúpenia Lyrického divadla z Bratislavy alebo Divadla Nepojízdná housenka z Brna, legendárneho Radima Vašinku z Prahy. Mirka Kováříka som mal šťastie zažiť až vo ValMeze…
Nikdy som sa Ťa na to neopýtal, hoci som vždy túžil po tom, aby som si aspoň v jednom predstavení Plastikov zahral. A to Ti hovorím až teraz, keď to už definitívne nie je možné. Spomínam si však na to, že si si vo svojom vlastnom súbore „strihol“ rolu Mefista. Aké príznačné!
Pokušiteľ. Strojca. Inšpirátor. Manipulátor. Organizátor. Manažér.
Neviem (nechcem si robiť nárok na úplnosť) koľko podujatí, festivalov, prehliadok, súťaží, seminárov, školení si vymyslel, zorganizoval, dramaturgoval, režíroval. Na niektorých som sa zúčastnil, spolupodieľal, absolvoval som ich. A nebanujem. Hoci – tak trochu Ťa podozrievam z toho, že si to robil aj zo zištných dôvodov. Nie pre peniaze! Taký prízemný dôvod by som u Teba nehľadal. Ale kvôli tomu, že toľko skvelej literatúry, hudby, umenia a toľko skvelých ľudí by si za jeden ľudský život nestihol absolvovať len Ty sám. Tak si si ich sebe – ale aj nám – doprial plnými priehrštiami.
Spoliehal si sa na silu slova.
Spoliehal si sa na váhu slova.
Spoliehal si sa na hľadanie javiskovej metafory.
Aj preto Ti za nás – ale, vlastne v prvom rade za seba – ďakujem.
Peter.
P. S.
A keďže sa začína nový rok, tak mi dovoľ malú spomienku na jednu z Tvojich PF… za barom klubu SZM v Modre.