Text: Eliška Sadíleková

Foto: Pavel Smejkal

Zhruba pred mesiacom som sa v rámci vzdelávacieho podujatia pre pedagógov stretla s názorom, že Hviezdoslavov Kubín je nemoderný, pretože núti deti učiť sa texty naspamäť a moderné školstvo memorovanie opúšťa. Predpokladám, že tento postoj vychádza z chápania umeleckého prednesu ako procesu, pri ktorom sa deti naučia naspamäť básničku alebo prózu a zarecitujú ju na triednom alebo školskom kole súťaže. Pedagógovia ich výkon ohodnotia známkou, resp. rozhodnú o umiestnení na 1. – 3. mieste. Prednes však v žiadnom prípade nemôžeme zúžiť na akési mechanické ozvučenie literárneho textu.

Netrúfam si odhadnúť, či je tento názor v pedagogickej verejnosti väčšinový, pravdou však je, že vo vývoji detského prednesu pozorujem v posledných rokoch výrazný a neustále sa prehlbujúci rozdiel medzi deťmi, ktoré recitujú intuitívne a tými, ktoré pracujú vedome.

Pri prvej skupine recitátorov riešime na súťažiach každú sezónu vždy znovu a znovu základy umeleckého prednesu: potrebu kvalitnej dramaturgie, dôslednú interpretáciu textu, ujasnenie si názoru recitátora na tému, o ktorej literárny text hovorí, vedomú prácu s výrazovými prostriedkami. Neznamená to však, že medzi týmito deťmi sa nenájdu talentovaní recitátori. Práve naopak. Často vidíme prekvapených rodičov aj učiteľov, keď sa ich zverencovi podarí postúpiť do vyššieho kola súťaže a oni priznajú, že s tým vôbec nepočítali. Pri druhej skupine recitátorov sa v debatách dostávame hlbšie, konfrontujeme naše vnímanie literárnej predlohy s interpretačným zámerom recitátora, ujasňujeme si funkčnosť zvolených verbálnych, resp. neverbálnych výrazových prostriedkov, oceňujeme jasnosť zámeru a schopnosť dať mu čitateľnú a presvedčivú formu. V mnohých prípadoch, vzhľadom k veku recitátorov, prekvapivo vyspelú obsahovo aj formálne.

Ja dnes nebudem hovoriť o prednese z hľadiska umeleckého, ale chcem uvažovať o jeho prínose pre pedagogický proces, čiže z hľadiska rozvoja osobnosti dieťaťa. Aby sme si ujasnili, že to zďaleka nie je len o učení sa textov naspamäť.

Prednes, presnejšie povedané celý proces, ktorý začína čítaním a pokračuje cez interpretáciu textu až po jeho výrazové spracovanie, rozvíja niekoľko kľúčových kompetencií potrebných nielen pre úspešný recitačný výkon, ale aj pre život. Pokúsim sa niektoré z nich pomenovať:

Prednes učí recitátorov stávať sa vedomými tvorcami, odpovedať si na otázku PREČO chceme recitovať, aký cieľ sledujeme. Keď si to ozrejmíme, môže prísť na rad otázka AKO vytvoriť pútavý prednes. A to už súvisí s ochotou vzdelávať sa, nadobúdať postupne skúsenosti s výstavbou prednesu aj s verejným vystupovaním.

Prednes pomáha získavať sebavedomie: ak chce recitátor prostredníctvom literárneho textu tlmočiť publiku svoje predstavy, názory, vyjadriť svoj zážitok z čítania, potrebuje si najprv ujasniť svoje hodnotové nastavenie, postoje, ktoré ovplyvňujú jeho uhol pohľadu na tému literárneho diela. Takže recitátor v procese práce s literárnym textom spoznáva sám seba, prichádza na to, ako myslí a čo cíti. Tento proces formuje jeho osobnosť. Pri verejnej prezentácii vystupuje potom sebaisto, pri hodnotení na súťažiach dokáže diskutovať s porotou, vysvetliť svoj prístup k interpretácii textu, neberie pripomienky poroty ako útok na svoju osobu, neodchádza frustrovaný a s presvedčením, že už nikdy nebude recitovať. Dokáže viesť zmysluplný dialóg.

Prednes podporuje schopnosť vyjadrovať emócie: komunikácia prostredníctvom literárneho textu je založená na emóciách, nie na odovzdávaní informácií. Pritom je kľúčová jedna vec: ak má recitátor rozpoznať a vyjadriť emócie literárnych postáv, musí ich najprv vedieť pomenovať sám u seba. V tomto bode sa znovu prepája význam prednesu so zručnosťou potrebnou pre život. Rodičia či pedagógovia môžu využiť rozhovor o pocitoch postáv na prehlbovanie schopnosti detí uvedomovať si svoje vlastné emócie. Môžeme s nimi skúmať a rozprávať sa o tom, v akej situácii sa ocitli hrdinovia príbehu, prečo cítia strach, radosť, hnev, či akúkoľvek inú emóciu a ako sa s nimi dokážu vysporiadať. Dôležité je vyslať deťom signál, že pocity sú dôležité. Ak deti vidia, že dospelí uznajú pocity literárnych hrdinov, môžu sa im potom bez obáv zdôveriť aj s vlastnými pocitmi.

Prednes rozvíja predstavivosť: pre recitátora je nevyhnutné vedieť si predstaviť, čo sa skrýva za slovami v literárnom texte, vidieť vnútorným zrakom postavy, situácie, atmosféru. Náš mozog nerozumie slovám, musí k nim najprv priradiť obrazy, farby, tvary, zvuky, vône, chute… Z toho vyplývajú dve veci: čím je jazyk literárneho textu bohatší, čím viac provokuje zmyslovú predstavivosť, tým je pre čitateľa aj poslucháča pútavejší a čím je recitátorova predstava živšia, pestrejšia, tým je väčšia šanca, že ju prenesie na poslucháčov a zaujme ich.

Schopnosť tvoriť predstavy využijeme aj pri kreovaní vlastného života. Ak si vieme predstaviť, ako chceme, aby náš život vyzeral, tak máme šancu tento stav dosiahnuť. Príbehy majú tú moc, že nám pomôžu uvedomiť si svoje túžby a sny a poskytnú nám stratégie na fungovanie v živote.

Prednes prehlbuje empatiu: pri rozhovore o pocitoch, názoroch a konaní postáv v literárnom texte sa nevyhnutne musíme zamyslieť nad ich motiváciou a diskutovať o dôsledkoch ich postojov a činov. Tým sa učíme chápať druhých ľudí, pozrieť sa na svet ich očami a neodsudzovať ich.

Prednes učí deti ovládať verbálne a neverbálne výrazové prostriedky: v prednese sú potrebné na zrozumiteľné a plastické výrazové spracovanie literárneho textu, znovu nám však prinášajú dôležitý benefit do života. V medziľudskej komunikácii nie je podstatný len obsah slov, teda to, čo chceme druhým ľuďom povedať, ale rovnakú, resp. väčšiu váhu má spôsob, akým svoje myšlienky formulujeme. Akou intonáciou, tempom, dôrazom hovoríme, ako pracujeme s mimikou tváre, aké gestá pri tom používame. Keď sa v procese prípravy prednesu naučíme s nimi vedome narábať, budeme vedieť pomocou nich presnejšie odovzdať obsah našich slov aj v bežnej komunikácii, ale tiež vnímať verbálne a neverbálne signály druhých ľudí.

Prednes môže byť pre mnohé deti prvým dotykom s umením: dokáže v nich vzbudiť záujem o čítanie, o vlastnú literárnu tvorbu, o prácu v divadelnom súbore.

Toto sú niektoré pozitíva práce s literárnym textom a prípravou na umelecký prednes a podľa môjho názoru je škoda, že sa v dnešnej dobe, keď sa veľa hovorí o kríze čítania s porozumením a o potrebe kritického myslenia, jeho potenciál pre osobnostný rast detí nevyužíva. Pri príprave prednesu sa deti učia klásť otázky, hľadať súvislosti, pomenúvať emócie, chápať konanie postáv a uvažovať o tom, ako by sa ony zachovali v konkrétnej situácii. Učia sa komunikovať s poslucháčmi, sebavedome vysloviť svoj názor, a tiež prijať spätnú väzbu, akceptovať iný názor, zamyslieť sa nad pripomienkami a zvážiť, ktoré sú pre ne prínosné. V tomto ja osobne vidím zmysel a potenciál umeleckého prednesu.