Text: Richard Veselý

Foto: Pavel Smejkal

Dvanásteho decembra 2024 sa v bratislavskom Národnom osvetovom centre, v legendárnom „Véčku“ stretlo asi 200 nadšencov amatérskeho umeleckého prednesu a divadla poézie, aby sme si pripomenuli okrúhle výročie Hviezdoslavovho Kubína.

Ako osláviť nášho 70-ročného jubilanta? Spomínať na historické začiatky, hľadať korene v zaprášených archívoch, pokúsiť sa pomenovať kľúčové míľniky, javy a trendy, slepé uličky, objavy a víťazstvá, stretnúť zase po rokoch ľudí a slová, čo možno zmenili naše životy, prežiť znova spoločnú mladosť a odporučiť zdroje inšpirácie pre tých, ktorí sú mladí teraz a ktorí, ako dúfame, budú pokračovať vytýčenou cestou?

Určite áno. Túto funkciu spomienkového seminára mierou vrchovatou naplnila knižka Jarky Čajkovej a kolektívu Hviezdoslavov Kubín, história sedemdesiatich rokov súťaže, ktorú vydalo Národné osvetové centrum a ktorú sme slávnostným krstom uviedli do života vo večernej časti podujatia.

Ale akokoľvek je spomínanie a akademické teoretizovanie pri takejto príležitosti užitočné a namieste, tento vzácny deň ponúkal aj iný potenciál. Rozhodli sme sa, že energiu tohto mimoriadneho stretnutia využijeme aj inak.

My, „Kubínčania“, sme malé spoločenstvo, sme taká väčšia rodina, máme sa všetci radi, často to opakujeme vo festivalových spravodajcoch, že najcennejšie na Kubíne sú stretnutia s ľuďmi, s priateľmi, družná a prajná atmosféra, pocity spolupatričnosti, či akejsi jedinečnosti, výnimočnosti.

Ale súčasne je pravdou, že ako v každej dobrej rodine občas niekto niekoho nenávidí a všetci všetkých s láskou ohovárajú, však? Sú to prirodzené komplikácie existencie každého súťaživého ľudského a možno aj zvieracieho spoločenstva, ale tu a tam sa objavujú a stále vracajú aj hlbšie otázky. Otázky spojené s procesom tvorby, s interpretáciou toho, čo je to umelecký prednes, divadlo poézie, aké je jeho žánrové zaradenie, ak je to súťaž, aké by mala mať pravidlá a vôbec, aká má byť kultúra verejného či umeleckého prejavu a  aký to má všetko význam. Témy sa vynárajú, opakujú a nikdy nie je čas sa do nich naozaj zahĺbiť.

Napríklad: je umelecký prednes, zvlášť ten amatérsky, niečím prínosným pre spoločnosť, pre národ, alebo sme len hŕstka relatívne izolovaných ambicióznych nadšencov a keď si dávame vyznamenania všetci sa presunieme na javisko a v obecenstve nezostane nikto?

Alebo napríklad: sme nervózni, keď vidíme na obrazovkách moderátora, ktorý si (nehovoriac o jazykovej korektnosti) pred každou vetou musí pomôcť malou gymnastikou. Do akej miery je kontrola a štylizácia pohybu tela súčasťou kultúry prednesu? Čo je to recitátorský kŕč, akými prostriedkami lepšie zvýrazniť nástojčivosť výpovede? A ako je to s tvorivým prístupom k pohybu a ďalším mimojazykovým prostriedkom ako je kostým, spev, hudba, či dokonca svetlo? Kde je hranica medzi organickým, teda krásnym a falošným, teda škaredým?

Alebo: Prečo niektorí porotcovia karhajú recitátorov za škrty, výňatky, nedajbože spájanie rôznych predlôh? Je úlohou recitátora interpretovať výhradne posolstvo autora, alebo je naopak jeho alebo jej povinnosťou priniesť posolstvo vlastné, prispôsobené terajšej dobe, dokonca možno aj popierajúce pôvodný zámysel autora?

Alebo: Vyrušuje nás, keď nám niekto vnucuje definíciu slovenskosti, ale sami propozíciami obmedzujeme výber textov na recitáciu. Nevieme sa celkom pohodlne vysporiadať s ideologickými, konfesijnými či inými tabuizovanými témami a keď sa nám objaví na pódiu nahota, hoci vo svojej najvýrečnejšej symbolickej podobe, radšej ju pred širšou verejnosťou skryjeme, aby nebolo zle.

Tieto témy medzi nami existujú, vracajú sa a je správne sa o nich rozprávať. Nejde o kontroverziu samotnú a určite sa nechceme viac emocionálne polarizovať a trieštiť. Vo svojej podstate sú všetky tieto otázky veľmi racionálne a ako také sa dajú rozumom uchopiť a takpovediac vedecky riešiť. Liekom na všetky rozpory je rozhovor, konverzácia. Ako pri mnohých sporoch sa nakoniec pravdepodobne ukáže, že pravda je niekde uprostred, alebo že existuje viac právd a iný uhol pohľadu môže viesť k navodeniu tolerancie voči inému názoru, či k vydestilovaniu spoločného postoja.

Sme presvedčení, že aj o kontroverzných témach sa dá kultivovane konverzovať a rozhodli sme sa ponúknuť na toto stretnutie dve formy diskusie: oxfordskú debatu a panelovú diskusiu.

Takzvaná oxfordská debata je štandardom diskusie na kontroverzné témy. Umožňuje demokratickú, detailnú a vyváženú analýzu vybraného problému, prezentáciu kontroverzných stanovísk v priateľskom a vecnom duchu, zároveň je to divácky atraktívny formát, až dobrá zábava. Oxfordská debata zahŕňa:

• prvé hlasovanie o nastolenej otázke,
• súhlasné a protichodné stanoviská expertov,
• voľnú diskusiu v pléne,
• druhé plenárne hlasovanie.

Úlohou expertov je postaviť sa na jednu z extrémnych strán, možno aj trocha proti svojmu presvedčeniu. Uviesť tému z hľadiska historickej perspektívy a urobiť odbornú analýzu podporujúcu stanovisko za alebo stanovisko proti. Debata vychádza z predpokladu, že nastolená otázka nie je definitívne vyriešená, a teda ani neexistuje konečná správna odpoveď. Experti by mali získať poslucháčov na svoju stranu silou argumentov, odbornou fundovanosťou a kvalitou vybratých ukážok. Záverečné hlasovanie potom ukáže, či sa expertom podarilo získať na svoju stranu aspoň časť obecenstva.

Úlohou diskusie, ktorá je otvorená všetkým účastníkom, je v maximálne možnej miere umožniť prezentáciu podporných, zamietavých, ale hlavne nových a doplňujúcich argumentov v prospech strany „za“ alebo v prospech strany „proti“. Kontroverzia neznamená agresívnu dogmatickosť. Diskusia má byť zdvorilá a vecná, v záujme hľadania pravdy. Téma by mala byť prediskutovaná do hĺbky tak, aby umožnila každému účastníkovi kvalifikovanú orientáciu pre zodpovedné hlasovanie a vlastné budúce smerovanie. Úlohou hlasovania nie je definitívne uzavretie diskusie a zamietnutie jedného zo stanovísk, ale môže byť obrazom o stave myslenia v danej oblasti.

Asi hlavnou, spoločnou témou, tou legendárnou červenou niťou je téma slobody. Slobody rozhodnúť sa, slobody povedať čo chcem a ako chcem a to v umení aj v bežnom živote. Slobody a jej neoddeliteľnej partnerky, zodpovednosti. Slobody a nevyhnutnosti jej obmedzenia v podobe stanovenia a dobrovoľného dodržiavania pravidiel.

Podujatie Kon(tro)verzácie sa stretlo s veľkým úspechom. Nás, organizátorov, teší kvantitatívna aj kvalitatívna bohatosť diskusie, atmosféra, ktorá naplnila a predčila všetky očakávania. Domnievame sa, že v mnohých témach sa podarilo posunúť spoločné povedomie nášho kubínskeho spoločenstva, či širšie zastúpeného hnutia amatérskej umeleckej tvorby v oblasti prednesu a divadla smerom k hlbšiemu porozumeniu a „jednoty v rôznorodosti“. Prinášame vám stručné záznamy z diskusie na 5 vybratých tém. Veríme, že sa stanú dokladom o potrebe konverzácií o kontroverzných témach a podkladom pre ich pokračovanie.