Po článkoch o krátení a adaptáciidramatického textu, ktoré sme uverejnili v minulých číslach Javiska, uzatvárame triptych o práci s divadelným textom fenoménom dramatizácie. Čiže spôsobom, ktorým tlmočíme epický alebo lyrický text do dramatickej formy.
TEXT: Karol Horváth
FOTO: TEXT BEZ FOTO
Základné pojmy
Základnou stavebnou jednotkou drámy je dramatická situácia. Tá je nadviazaná na postavy a vzťahy medzi nimi. Jej podstatou je zmena pôvodného vzťahu medzi postavami alebo zmena ich konania. Dramatická situácia sa môže, ale (pozor!) nemusí zhodovať s výstupom.
Sled jednotlivých dramatických situácií vytvára dramatický dej. Základom dramatického deja je fyzické alebo emočné konanie postáv. To môže byť (ale nemusí) kódované do ich prehovorov vo forme dialógov alebo monológov.
Najvhodnejším východiskovým materiálom na dramatizáciu je epika, teda literárne dielo založená na deji. Pretože ľudia odjakživa milujú príbehy. Dokonca aj keď nám televízny dokument o mláďatku medveďa hnedého ponúka úžasné zábery, tie sú podporené príbehom (hoci často okato vykonštruovaným). A lyrika nemá dej, jej silné stránky sú niekde inde. Ak sa teda pustíme do dramatizácie lyriky, veľmi pravdepodobne sa dostaneme do tajomných vôd divadla poézie. Ale upozorňujem, že dobrých a skúsených lodivodov je v tomto smere málo, takže sa nám veľmi ľahko môže stať, že narazíme na plytčinu alebo na skalu a naša divadelná loď začne naberať vodu. V takom prípade môžeme tvrdiť, že publikum (porota, lektorský zbor, kritici) naše divadlo nepochopili alebo naň nedorástli. Môžeme to tvrdiť, no v žiadnom prípade nečakajme, že tomu niekto uverí. Preto som sa rozhodol, že túto časť budem venovať výhradne dramatizácii prozaickej predlohy.
Výber prozaickej predlohy
Je to jednoduché – na dramatizáciu si vyberte to, čo vyhovuje vám, vášmu súboru a vašim divákom a diváčkam. Ale, samozrejme, sú tu nejaké „ale“.
- autorský zákon: ak na ľubovoľnom mieste vstúpia do hry peniaze, musíme rátať s ochranou autorských práv. Porušiť ich nie je morálne ani rozumné. Na Slovensku pôsobí niekoľko organizácií, ktoré zastupujú autorov a autorky a s ktorými je potrebné nadviazať kontakt, ak chceme mať všetko v poriadku. V našom prípade to je hlavne LITA. Pravdaže je možné použiť čarovnú formulku „na motívy“ a zo všetkých peripetií s autorským zákonom sa vyvliecť. Ak vytvoríte z väčšej časti nové pôvodné dielo a predlohou ste sa iba inšpirovali, je všetko v poriadku (o tejto problematike sme písali v Javisku 2/2021, pozn. red). Lenže hranica medzi inšpiráciou a privlastnením si cudzej práce je niekedy veľmi tenká.
- rozsah pôvodného diela: v prvom rade si musíme jasne zadefinovať, ako dlho má inscenácia našej dramatizácie trvať. Rozsiahlemu románu sa ako čitatelia môžeme venovať ľubovoľne dlho, publikum v divadle túto možnosť nemá. Nielenže začneme po istom čase narážať na jeho fyziologické limity, ale do hry môžu vstúpiť aj grafikony hromadnej dopravy. Je dosť problematické dramatizovať dielo, ktoré má niekoľko stoviek strán textu. Napríklad román Vojna a mier má asi 450 000 slov, Shakespearov Hamlet asi 26 000. Ak chceme byť pri dramatizácii čo najpoctivejší a nemáme v pláne vytvoriť iba niečo ako komplikovanejšiu osnovu, mali by sme pri dramatizácii siahnuť po poviedke.
- obsah pôvodného diela: ak v divadle dostaneme pocit, že nám ušla nejaká dôležitá informácia alebo sme niečomu nerozumeli, nemáme sa ako vrátiť späť. Fyzický čas obecenstva je lineárny a s tým nevieme, a predpokladám, ešte dlho nebudeme vedieť, nič urobiť. V praxi to znamená, že čím košatejšie motívy má predloha, tým väčšie riziko nám pri dramatizácii hrozí. V lepšom prípade využijeme z originálu iba niekoľko motívov, v horšom prípade môžeme vyrobiť chaos, v ktorom sa budeme vyznať len my. Takže aj z tohto hľadiska sa prihováram za poviedku.
Priama reč a opisy
Aj keď sú prozaický aj dramatický text literárnymi textami a navonok vykazujú veľa spoločných znakov, nenechajme sa tým oklamať. Prenos z prozaickej do dramatickej formy je niečo ako tlmočenie z jedného vzdialeného jazyka do druhého. Myslieť si, že stačí zobrať z prózy všetky vhodné priame reči a niektoré opisy použiť na autorské poznámky (didaskálie), nemôže fungovať.
Jozef Gregor Tajovský: Prvé hodinky
Tajovského krátku poviedku som vybral z viacerých dôvodov. Je jednoduchá, veselá, v každom aspekte pochopiteľná a na dramatizáciu ponúka veľa možností, aj keď sa to tak na prvý pohľad nemusí javiť. Dokonca sa dá zaradiť do jedného „dvojpredstavenia“ s ďalšou Tajovského poviedkou Žliebky. Niečo na spôsob Pytačiek a Medveďa od Čechova.
Skôr než sa pustíme do samotnej dramatizácie, musíme si poviedku zanalyzovať (ako ostatne každý text, ktorý chceme inscenovať).
Duša poviedky
Poviedkou, ktorá patrí do tzv. „starootcovského cyklu“, sa ako červená niť tiahne láskyplná spomienka na detstvo prežité u starých rodičov. Vzťah medzi starými rodičmi akoby vypadol zo súčasného komediálneho seriálu z prostredia slovenskej rodiny. Rodinnej bunke vládne navonok prísna, praktická a takmer neustále uhundraná žena. Muž sa jej navonok podriaďuje, ale popritom si aj tak v konečnom dôsledku robí, čo chce. Je to on, kto pod zásterkou chlapáctva odovzdáva vnukovi emočné správy, že je milovaný, dôležitý a v bezpečí. Stará mama ho v podstate miluje rovnako vrúcne ako jej manžel, ale nedáva to zďaleka tak najavo, pretože zastupuje racionálnu stránku vzťahu. Ak starý otec ukazuje vnukovi, aké pekné a povznášajúce je občas poletovať nesený ideálmi, stará mama ho učí, aké dôležité je byť zároveň ukotvený v racionalite bežného života. Tajovský vlastne na malom priestore poviedky píše o tom, že mu prostredie rokmi jemne vybalansovaného vzťahu starých rodičov položilo pevné základy jeho ja.
Telo poviedky
Chlapec chodí už druhý rok na „meštianku“, čo bol v Rakúsko-Uhorsku typ školy, zriaďovaný v mestách a mestečkách nad 5 000 obyvateľov a s dôrazom na reálne a prírodovedné predmety, pretože absolventi sa mali buď uplatniť v remeselníckych a živnostenských povolaniach, alebo pokračovať v štúdiu na nižších alebo vyšších odborných školách. Dievčatá študovali na meštianke vo veku 10 až 13 rokov, chlapci vo veku 10 až 15 rokov. Môžeme teda predpokladať, že „náš“ chlapec mal vtedy asi 11 či 12 rokov, takže sa mu mohla začínať puberta. Je to vek so zvýšeným dôrazom na vonkajšie identifikačné znaky spoločenského statusu, preto mu tak veľmi záleží na tom, aby už konečne mal vlastné hodinky. Jeho túžba bola natoľko veľká, že už nosil retiazku (zjavne to boli vreckové hodinky). Lenže trik s retiazkou je ľahko odhaliteľný a v žiadnom prípade nedokázal nahradiť prítomnosť pravých hodiniek. Jeho starí rodičia neboli na dedinskom finančnom rebríčku dostatočne vysoko na to, aby mu vytúžené hodinky mohli len tak kúpiť. Nepomáhalo ani sporenie, pretože je vo veku, ktorý má stále oveľa bližšie k detstvu než k dospelosti a väčšinu nasporených peňazí pomíňal na sladkosti. Prelomová mala byť účasť na trhu, kde chceli starí rodičia predať jalovicu. Tu je zaujímavý fakt, že starí rodičia dopredu rátajú s tým, že kravu predajú neskúsenému kupcovi ako teľnú. A nikto zo zúčastnených ani len nezapochybuje o etike takého konania. Dokonca si dopredu dohodnú postup pri malom podvode, na ktorom sa má aktívne zúčastniť aj chlapec. Predaj sa vydarí a nasleduje kúpa zimného kabáta pre starého otca. Už-už to vyzerá, že dôjde aj na hodinky, ale potom sa musia ísť najesť a starý otec začne popíjať víno. To je pre starú mamu dôvod na to, aby sa kúpa hodiniek odložila. Situácia sa zdala beznádejná, keď do hry o hodinky vstúpila v Radvani raritná atrakcia – súboj s murínom (černochom). Ten, kto ho porazí, vyhrá zlaté hodinky. No na súboj s černochom neprišlo, lebo stará mama tomu chcela zo všetkých síl zabrániť a takmer sa pobili samotní starí rodičia. Vyvolalo to taký krik a veľký záujem, že nakoniec zasiahli žandári. Následné výčitky starej mamy jej muža natoľko vytočili, že z trucu chlapcovi nakoniec kúpi najlacnejšie hodinky, aké mali. V Radvani sa v tej chvíli nachádzal asi najšťastnejší chlapec na svete.
Dramatické situácie:
- obraz
- túžba po hodinkách, posilnená snahou o „fejkovanie“ s retiazkou
- príprava na predaj jalovice, dohodnutie stratégie a rozdelenie rolí pri plánovanom drobnom podvode
- obraz
- samotný predaj jalovice
- kúpa kabáta
- obed a popíjanie
- príprava na boj s černochom
- boj so starou mamou a príchod žandárov
- obraz
- kúpa hodiniek
Postavy:
- hlavné: chlapec (Jožko), starý otec, stará mama
- vedľajšie: kupec jalovice, predavač kabátov, černoch[1] (medveď), žandár, trhovníci, akrobati
Prostredie:
- izba v dome starých rodičov
- trh
- krčma, v ktorej sa popíja a zároveň sú prítomní akrobati a bitkársky medveď (prostredie možné spojiť s trhom)
Trocha histórie
Skôr než sa pustíme do samotnej dramatizácie, mali by sme sa obzrieť do histórie. V roku 1954 vyrobil Československý rozhlas Bratislava polhodinovú rozhlasovú hru Prvé hodinky. Je to vraj najstaršia zachovaná slovenská rozhlasová hra. Dramatizáciu urobil Július Farkaš, dramaturgoval Emil Fillo. Tejto žiarivej perle na dne rozhlasového oceánu môžeme z dnešného hľadiska vyčítať iba dve veci. Dramatizácia sa dôsledne drží Tajovského jazyka, ktorý vtedy už dávno nebol aktuálny. V päťdesiatych rokoch to ešte mohlo pôsobiť malebne a staromilsky, ale dnes by to bolo viac než rušivé. Druhým problémom je výrazná štylizácia v interpretácii hercov a herečiek. Vety majú umelo vytvorenú melodickú výstavbu a miestami veľmi čudnú intonáciu. Vtedajší trend však bol natoľko ľúbivý a rozšírený, že mohol vzniknúť dojem, že naši predkovia medzi sebou komunikovali práve týmto spôsobom. Podobne je to aj s vykaním. Aj keď chlapca starí rodičia veľmi milujú a rozmaznávajú, Jožko im preukazuje úctu dnes skôr ojedinelú. Najviditeľnejšie sa to prejavuje vykaním.
Expozícia
Aj keď neplánujeme tvoriť dramatizáciu s klasickou výstavbou, expozícii sa nevyhneme. Postavy proste musíme predstaviť a aspoň naznačiť, čo bude ústredným konfliktom. Poďme na to:
- Obraz
Starý otec, stará mama, Jožko. Skromne zariadená dedinská izba z konca 19. storočia. Na stole je jednoduché jedlo, za stolom sedia starý otec a stará mama.
Stará mama Kde to chlapčisko toľko trčí?
Starý otec Kde asi? Pobehuje niekde s kamarátmi.
Stará mama (hundre) Aspoň na obed by mal chodiť načas.
Starý otec berie do ruky lyžicu.
Stará mama (prísne sa na neho pozrie) Čo robíš?
Starý otec Čo asi také? Idem jesť. Dobre vieš, že nemám rád vychladnutú polievku.
Stará mama (vezme lyžicu a ťapne ňou starého otca po ruke) A ja zase nemám rada, keď sa aspoň raz za deň nezídeme pri spoločnom stole!
Starý otec si vzdychne, prevráti očami, ale lyžicu vráti nazad vedľa taniera. Do miestnosti ako veľká voda vtrhne Jožko a hneď sa hrnie ku stolu. Schválne si akože nevšíma zamračenú tvár starej mamy.
Jožko To som rád, že som to stihol! Čo je na obed?
Starý otec A pozdravenie je kde? Zostalo za dverami?
Jožko Pochválen Pán Ježiš Kristus!
Stará mama Až na veky.
Starý otec A ešte o kúsok ďalej.
Stará mama Nevieš, kedy sa chodí k obedu?
Jožko (vycíti príležitosť) Keby som mal hodinky, tak by som prišiel načas.
Starý otec (usmieva sa) Čo ti to trčí z vrecka? Nie je to retiazka od hodiniek?
jožko (zosmutnie) Dobre viete, že to je iba retiazka. Všetci chlapci v škole už majú hodinky…
Stará mama Nevymýšľaj si, všetci určite nemajú!
Starý otec Skús si do vrecka občas naliať vodu a nasypať trocha železných pilín. Možno ti na retiazke dorastú celé hodinky.
Stará mama sa zasmeje, aj Jožkovi mykne kútikmi. Snaží sa využiť situáciu.
Jožko Keď ja by som mal radšej obyčajné kúpené.
Stará mama Už dávno som ti povedala, že ak niečo chceš, musíš si na to našetriť!
jožko Ale ako mám našetriť, keď som si za všetko našetrené musel kúpiť prasiatko?
Starý otec Peniaze sa šetria do prasiatka. Tak to na svete chodí.
Stará mama A čo všetky tie sladkosti, čo si si nakúpil?
Starý otec Na jarmoku predávajú hodinky z medovníka. Kúp si tie a zabiješ dve muchy jednou ranou.
Jožko Vám sa to žartuje, keď hodinky už dávno máte.
stará mama Prvé hodinky mal až na našej svadbe!
jožko To bolo strašne dávno!
Stará mama Neodvrávaj a jedz! Kým to celkom nevychladne!
Starý otec Zajtra je v Radvani jarmok. Ak nám pomôžeš s predajom Rysule…
Jožko sa múdro zatvári, že rozumie „veci“.
Jožko Myslíte, že niekto kúpi jalovú kravu?
Starý otec Ak natrafíme na kupca, čo sa nevyzná, a spolu mu zahráme pekné divadielko…
Stará mama Prestaň toho chlapca nahovárať na zlé!
Starý otec Čo je zlé na predaji jalovej kravy? A možno vôbec nie je jalová, len sme jej nezaobstarali riadneho…
Stará mama sa na neho tak pozrie, že radšej zmĺkne. Jožko je nadšený.
Jožko Ak predáme Rysuľu, tak mi kúpite hodinky?
Starý otec Nuž…
Stará mama Nesľubuj, čo nemôžeš splniť! A teraz jedzme!
Prežehnajú sa a starý otec sprisahanecky žmurkne na Jožka. Stará mama pohrozí starému otcovi lyžicou.
Stará mama Videla som ťa!
Starému otcovi aj Jožkovi je jasné, že tú prísnosť iba predstiera. Začnú jesť.
Iné možnosti
Na prvý pohľad sa nám ponúka aktualizácia. Jožkova túžba po hodinkách, pretože študuje na meštianke a väčšina jeho spolužiakov hodinky už vlastní, má so súčasnosťou veľa spoločného. Pre väčšinu mladých ľudí je zaradenie do spoločenského kontextu prostredníctvom vonkajších módnych znakov dôležité. Raz to sú džínsy, inokedy mobily, tablety, múdre hodinky… Takisto je množstvo verejných aktivít (napríklad adrenalínových – veď aj súboj s murínom, prípadne medveďom medzi ne môžeme pokojne zaradiť), ktoré by mohli lákať 65-ročného muža, aby dokázal sebe, manželke aj vnukovi, že na to ešte má. A predávať nemusia práve jalovú kravu. Pokojne to môže byť starší automobil s pretočeným tachometrom a slabo ťahajúcim motorom.
Pokusy sa dajú robiť aj s formou. Napríklad zostarnutý Jožko – Jozef (Gregor Tajovský) je na pohrebe starého otca a spomína na detstvo strávené s ním. Umožní nám to, aby dospelý človek sledoval seba ako dieťa, komentoval ho, vysvetľoval… V takom prípade môže starý otec ožiť, aby mohol vstúpiť do spomienok. Takýto sujet potom zvládne aj viaceré digresie v podobe informácií o živote a diele Tajovského, ktoré sa odohrali dlho po hodinkovom dobrodružstve.
Nuž… iniciatíve, talentu a práci sa dlho brániť nezvládne žiaden medveď. A vždy je lepšie to skúsiť, než o tom iba zasvätene rozprávať alebo snívať. Na konci vás čakajú prvé, druhé, tretie… hodinky.
Odporúčaná literatúra:
HRABÁK, Jiří. Poetika. Praha : Československý spisovatel, 1973, 340 s.
MISTRÍK, Jozef. Dramatický text. Bratislava : SPN, 1979, 224 s.
-
Okolo roku 1880 musel byť černošský zápasník na jarmoku v Radvani niečím naozaj výnimočným. Dnes to však také rozhodne nie je. Zároveň by dnes taký súboj na jarmočnej atrakcii mohol vyvolať konotácie, o ktorých sa Tajovskému ani nesnívalo. Preto navrhujem nahradiť postavu černocha (murína) medveďom. ↑