Text: Marek Godovič
Foto: Michal Lachkovič
Tvorcovia najnovšej inscenácie Zet-Divadla Bosorky z Marakéša prepojili svojbytný svet magického realizmu spisovateľa Václava Pankovčína s divadelným pohľadom hercov a herečiek zo Zelenča. Inscenácia zachytávajúca dejiny Československa od roku 1918 do Nežnej revolúcie 1989 rozoberá životy trojice žien rôznych generácií, ich boj samých so sebou, ľuďmi naokolo a s neúprosným osudom.
Spisovateľ Václav Pankovčín patril v 90. rokoch 20. storočia svojou originalitou a pútavým obrazným jazykom k výrazným osobnostiam slovenskej literatúry. Za krátky čas tvorivého pôsobenia vytvoril plnofarebný metaforický svet odohrávajúci sa hlavne v imaginárnej dedine Marakéš, nachádzajúcej sa medzi Aljaškou a Saharou alebo presnejšie na východe Slovenska. Umožnil tak predstaviť udalosti a postavy, ktoré žijú v realite, ale zároveň sa z nej vymykajú. Jeho autorský svet je univerzom so svojskou atmosférou a prepája osobné fantazijné vnímanie reality s drsnými okolnosťami vonkajšieho sveta, v ktorom sa neraz presadzujú negatívne javy ľudskej povahy, ako egoizmus, pretvárka či závisť. Novinárske skúsenosti a príbehy z reportáží, často zahŕňajúce ľudské osudy, ktoré sa vymykali bežnému novinárskemu záujmu, vložil do svojich prozaických diel vo forme odkazov alebo inšpirácií. Poetikou blízkou svetu Maconda (ďalšieho novinára) G. G. Márqueza či svetu Hybe Petra Jaroša voľne komunikoval s literatúrou magického realizmu a obohatil ju svojím osobitým jazykom a pohľadom.
Marakéš západu
Režisér inscenácie Peter Oravec spolu s dramaturgičkou Slavkou Civáňovou už so Zet- Divadlom Zeleneč spolupracovali na inscenácii Návšteva v Lynči inšpirovanej Dürrenmattovou Návštevou starej dámy. Hru ešte s pôvodným zelenečským súborom plánoval inscenovať Jozef Bednárik, tento plán však nestihol zrealizovať. Civáňová a Oravec pôvodný námet aktualizovali do podoby, v ktorej reflektovali zmeny občianskeho postoja jednotlivých obyvateľov mestečka. Kontrast osobného sveta verzus sveta spoločenského, občianskeho je prítomný aj v inscenácii Bosorky z Marakéša, ktorá v sebe nesie niektoré črty a odkaz legendárneho Z-divadla, a to v podobe vizuálnych metafor a prirodzenosti v hereckom prejave.
Text inscenácie vznikol voľne na motívy próz Václava Pankovčína. Jeho autorka Slavka Civáňová vychádzala z Pankovčínovej novely Tri ženy pod orechom a jeho poviedok so spoločným prvkom – magickým Marakéšom. Tento svet je tvorcom viditeľne blízky. Režisér Peter Oravec dokázal na malej ploche vytvoriť imaginatívny svet, v ktorom sa strieda niekoľko významových a obrazových rovín. Prepája dramatické príbehy troch žien Hrabovských: starej matky, matky a dcéry, ktoré spája osud slobodných matiek. Žijú na periférii dediny, odsunuté na jej okraj poverami a predsudkami susedov.
Tvorivý tím pracuje s motívom dedičnosti bolestných stigiem. Problémy s nimi má nielen trojica žien, ale celá dedina. Hrabovské musia zápasiť s odsúdením za bosoráctvo i statusom slobodnej matky. Zažili udalosti, ktoré zásadne zmenili ich osud (znásilnenie, smrť, odchod muža), skúsenosti z nich sa premietli do spoločného sveta vytvárajúceho jeden súvislý obraz o žene, ktorej sa podobne ako Jóbovi dejú rôzne nešťastné udalosti vrátane vlastnej smrti (vo chvíli, keď kráča ku kostolu). Ani najmladšej dcére sa nepodarí vyslobodiť z rodinnej traumy a po počiatočnej idealistickej či zúfalej túžbe po rehoľnom živote je spacifikovaná matkou.
Tri ženy troch generácií – Marínka (Silvia Textorová), Helena (Marianna Šebelová) a Jaruška (Paulína Šmidovičová) – prechádzajú v inscenácii životnými premenami na pozadí veľkých dejín – od prvej svetovej vojny cez prvú Československú republiku, druhú svetovú vojnu, nástup socializmu až po začiatok 90. rokov. Nejde len o mechanické prerozprávanie dejinných udalostí s použitím notoricky známych historických udalostí s prvkami situačného humoru, ale o dobre vybrané situácie, ktoré udalosti reflektujú z menej tradičného uhla pohľadu, čím sa dostávajú bližšie ku skutočnému problému – sociálnej vylúčenosti. Scenár ponúka každej z ústredných ženských postav iné charakterové možnosti. Silvia Textorová pracovala dôkladne a bez pátosu s tvrdosťou osudu znásilnenej Marínky. Marianna Šebelová využila praktickosť a prirodzenosť Heleny. Paulína Šmidovičová ako Jaruška dokázala lavírovať medzi detskou naivitou a prekvapivou otvorenosťou predčasne dospelého dievčaťa. Marínka preukazuje rozhodnosť a nekompromisnosť, Helena úprimnosť a Jaruška prirodzenú naivitu.
Starý anjel (Félix Halada) a Mladý anjel (Daniel Lukačovič), každý s jedným krídlom, rituálne sprevádzajú ženy v kľúčových okamihoch, komentujú ich a dávajú ženám dobré rady. Viacero mužských postáv (Moritz Schwarz, Inštitoris, František Hrabovský) hrá Marek Kollár, ktorý na malej ploche dokáže vystihnúť ich charakter. Smutný Žid (Miloš Tibenský) sa ako posol, predzvesť smutných správ objaví pri kľúčových udalostiach (úmrtia, konflikty). Dôležitou súčasťou inscenácie sú orechy – napríklad vrecia od orechov, ktoré má na sebe postava Smutného Žida, uvádzajú rok, v ktorom sa v deji nachádzame. Zbor žien vytvára atmosféru dediny. Raz v nej vystupujú ako klebetné susedy intrigujúce proti ženám Hrabovským, inokedy ako lojálne socialistické pracovníčky. Kolektív i tri osamotené hrdinky síce pochádzajú z rovnakého prostredia, ale ich postavenie je odlišné. Stará matka, matka a dcéra bojujú s udalosťami, ktoré v mnohom nemohli ovplyvniť, vyplývali z ich zlého sociálneho postavenia.
Inscenácia sa začína smrťou najstaršej zo žien Marínky Hrabovskej, ktorá sa šmykne na ľade cestou do kostola a zamrzne. Od tohto momentu sa začína rozpletať reťazec udalostí z minulosti. Mŕtvu Marínku vo svadobných šatách a závoji, s čiernym makeupom hrá Júlia Lukačovičová. Objavuje sa počas celej inscenácie a stáva sa svedkom rodinnej odysey: „Všetko, čo sa stalo mne, mojej dcére a dcére mojej dcéry, mne sa stalo /…/ Všetky, tresty, chyby a odmeny sú moje.“
Herecký súbor sa prezentoval sústredenými a zanietenými výkonmi s prirodzeným speváckym prejavom, prekrývajúcim väčšie či menšie dramatické skratky, ktoré sa v rámci mizanscén na javisku alebo pri budovaní charakterov objavili.
Oči hercov a herečiek sú nalíčené výraznými farebnými tieňmi (odkaz na vizuálny artefakt pôvodného Z-divadla), čo naznačuje kriesenie minulosti, v ktorej mŕtvi hrajú dejiny svojho života, rekapitulujú pozemské udalosti, aby sa z nich poučili nasledujúce generácie.
Na scéne Františka Pergera dominuje multifunkčná variabilná konštrukcia v tvare kocky, ktorá sa rozkladaním stáva priechodom zo sveta živých do sveta mŕtvych, z udalostí, ktoré sú prítomné, k akciám, ktoré sa odohrali v minulosti. Na kocke je inštalovaný rebrík a zvon, ktorý osudovo hlási tragické udalosti v dedine. Kostýmy (v spolupráci s Ľudmilou Várossovou) sú ladené do dedinských motívov u žien, historizujúcich prvkov (rokokové goliere) a súčasných prvkov (tenisky) u anjelov. Farebne dominujú biela s čiernou, čo odkazuje na náhle životné zvraty trojice žien od nečakanej radosti k nečakanej smrti.
Piesne hudobníka Eugena Gnotha, ktoré zložil na básne Jána Navrátila, vznikli v inom dobovom kontexte (80. roky 20. storočia), ale v inscenácii fungujú dobre a vytvárajú samostatnú významovú aj dejovú linku. Spôsob, akým sa v inscenácii pracuje s piesňou a dejom, môže pripomínať spôsob tvorby Radošinského naivného divadla, ale zelenečská inscenácia nesie svojbytný režijný rukopis v podobe akcentu na sociálny odkaz a hravý svet fantázie a imaginácie. Piesne rozsahom neraz zasahujú do tempa inscenácie a vyplnia priestor niektorým menej detailne vykresleným charakterom.
Inscenácia Zet-Divadla Zeleneč Bosorky z Marakéša predstavuje kompaktný divadelný tvar prinášajúci na divácky populárnom formáte drámy spojenej s pesničkami silný príbeh i aktuálny odkaz – a to v dobe, v ktorej si zvykáme na čoraz negatívnejšie rozdeľovanie ľudí podľa toho, čo si myslia, alebo akým spôsobom žijú. Je tu nádej, že sa poučíme a pretneme smutný reťazec osobných, rodinných či spoločenských osudov?[1]
Z Linča do Zelenča a späť
Divadlo je so Zelenčom späté mnohé desaťročia. Divadelníci tu pôsobili ešte predtým, ako vzniklo legendárne Z-divadlo. Ako prvá bola v Zelenči uvedená hra Amerikán v réžii miestneho učiteľa Jozefa Adamčíka. Po druhej svetovej vojne sa iniciatívy tvoriť divadlo chytila mladšia generácia, ale až v roku 1973 prišlo ku konkrétnemu kroku a v obci vzniklo Z-divadlo pod vedením Rozálie Bednárikovej. Impulzom k založeniu divadla bola aj výstavba kultúrneho domu, ktorý poskytol možnosti pravidelnejšej divadelnej aktivity. Po premiére prvej inscenácie Košieľka (1974) sa réžie ujal syn Rozálie Bednárikovej – Jozef Bednárik. Ten nakoniec so súborom spolupracoval na desiatich z celkovo jedenástich inscenácií. Prinášal pre ochotnícky súbor nezvyklé tituly prozaických predlôh od Maupassanta, Kafku, Čapkovcov či divadelné hry Molièra, Brechta, Plauta, Shakespeara. Vytvoril legendárne inscenácie Chvastúň (1976), Zo života hmyzu (1977), Guľôčka (1981), Matka Guráž (1983) či Premena (1985). Bednárik v nich prepojil autorské divadlo s erupciou hudobných a výtvarných nápadov. Z neznámeho ochotníckeho súboru sa postupne stal pravidelný účastník celoslovenskej Scénickej žatvy.
Okrem vrcholných divadelných prehliadok v Československu sa postupne predstavil vo Veľkej Británii, Nemecku či Taliansku a vďaka svojim mimoriadnym výkonom vystúpil na najdôležitejšom festivale amatérskeho divadla Mondial du Théâtre v Monaku či v Japonsku. Bednárik vytvoril z ochotníckeho súboru fenomén, ktorý prešiel aj do povedomia profesionálnych divadelníkov. Autorská stopa súboru, orientácia na prozaickú tvorbu, kvalitný literárny základ a autorský text, nárečie – to všetko spojil do originálneho výkladu, v ktorom použil rýdzo divadelné prostriedky. V Z-divadle sa pomaly črtal režijný rukopis Jozefa Bednárika. So súborom vytvoril silné kolektívne divadlo, v ktorom postupne vycizeloval detailnosť hereckého stvárnenia. Spolu s hercami vypracoval výrazovú škálu od sošného, prísne štylizovaného herectva v inscenácii Plautovho Chvastúňa až po prepracovanejšie individuálne výkony v divadelnej adaptácii Guľôčka G. de Maupassanta. Herci a herečky v súbore rástli a presvedčivejšie si dokázali poradiť aj so zložitými dramatickými charaktermi. Mimoriadne herecké kvality súboru potvrdilo aj ocenenie pre Štefániu Slobodovú, ktorá ako prvá ochotnícka herečka získala Cenu Jozefa Kronera. V rokoch 1996 – 2005 sa práve s inscenáciou Guľôčka súbor prezentoval na rôznych festivaloch doma i v zahraničí vrátane prestížneho Svetového festivalu amatérskeho divadla v Monaku, a tým sa zavŕšila jeho úspešná éra.
V roku 2021 prišlo spojením niektorých pôvodných členov Z-divadla (Vít Bednárik, Félix Halada, Gabriela Demovičová, Miloš Tibenský, Júlia Lukačovičová, Miroslav Bielčik či Ľubomír Jedlička) s novou generáciou hercov a herečiek k obnoveniu myšlienky pokračovať v Zelenči s divadlom – s víziou pokračovania bednárikovskej poetiky spojenej s aktuálnymi výzvami. Myšlienka oživenia divadla našla odozvu u režiséra Petra Oravca, ktorý ako dieťa divadelnej inšpicientky navštevoval Bednárikove inscenácie v Divadle Andreja Bagara v Nitre a v niektorých dokonca aj hral (Modrý vták či Fidlikant na streche).
V roku 2023 divadlo už pod novým názvom Zet-Divadlo Zeleneč odohralo premiéru inscenácie Návšteva v Linči. Svoje pokračovanie našli tvorivé postupy ľudového divadla, spektakulárneho divadla, dráma v nárečí či dôležitosť hudby a silného výtvarného symbolu. Návšteva v Linči však nebola len dozvukom pôvodného Z-divadla a Bednárikovej nezrealizovanej Návštevy starej dámy, ale skutočným tvorivým impulzom. S ochotníkmi dnes spolupracujú profesionálni divadelníci, okrem režiséra Petra Oravca dramaturgička Slavka Civáňová, scénograf František Perger či kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová.
V roku 2024 mala premiéru inscenácia Bosorky z Marakéša, ktorá pomyselne prepojila dve miesta na opačných stranách republiky: bájne miesto z próz Václava Pankovčína s obcou s legendárnym divadlom, ktoré dosiahlo úspechy na slovenskej i medzinárodnej úrovni. Akoby sa bájny Marakéš preniesol do Zelenča a začal žiť novým životom.
Pôvodný súbor Z-divadla už síce neexistuje, ale súbor Zet-Divadlo Zeleneč sa nástupnícky hlási k jeho odkazu. Chce tvoriť divadlo, ktoré sa nepozerá nostalgicky do minulosti, ale pracuje s dilemami a problémami súčasného diváka, bolestnými či, naopak, úsmevnými.
Bosorky z Marakéša
Účinkujú: Júlia Lukačovičová, Silvia Textorová, Marianna Šebelová, Paulína Šmidovičová, Marek Kollár, Félix Halada, Daniel Lukačovič, Miloš Tibenský, Gabriela Demovičová, Lenka Hulíková, Jana Šikulová, Soňa Tibenská, Veronika Dobšovičová/Dorota Šikulová
Autori: Slavka Civáňová a kolektív na motívy próz Václava Pankovčína
Texty piesní: Ján Navrátil
Dramaturgia, text záverečnej piesne: Slavka Civáňová
Autor hudby piesní: Eugen Gnoth
Scénická hudba, aranžmány piesní, hudba záverečnej piesne: Peter Vlčko
Pohybová spolupráca: Zuzana Krausová
Kostýmová spolupráca: Ľudmila Várossová
Scéna: František Perger
Réžia: Peter Oravec
Produkcia: Ľubomír Jedlička, Miroslav Bielčik
Scénický zvuk: Martin Tibenský
Scénické svetlo: Marek Dobšovič, Miroslav Bielčik
Kostýmová úprava: Daniela Belokostolská, Júlia Lukačovičová, Marianna Šebelová
Recenzia písaná z reprízy 8. 12. 2024 v Divadle Jána Palárika v Trnave. ↑