Text: Tamara Vajdíková

Foto: Patrik Čech, DPM: Amatéri

Fotogaléria: ap.unipo.sk/fotogaleria_den-prvy

Návrat na Akademický Prešov vždy znamená konfrontáciu myslenia. Je to akési narušenie stereotypu – otázka toho, čím divadlo je, čím nie je, čím by mohlo byť a čím sa stáva, keď naň začneme pozerať inak. Každé divadlo, bez ohľadu na formu, však vyžaduje istú otvorenosť mysle prijímateľa. Ten musí byť ochotný vnímať podnety a spracúvať ich. Niekedy na ne aj reagovať – a tam vzniká istý druh pnutia. Akademický Prešov však toto pnutie aktívne povyšuje svojím hľadačstvom. Všetci jeho účastníci, či profesionáli, či študenti, sú bádateľmi v otázkach o význame a výzore divadla.

Láska k životu alebo Všetky supiš veci

Pnutie medzi divákom a hercom je zväčša jednostranné – herec vydáva impulz, divák reaguje, ale zväčša pasívne. Veľmi účinným nástrojom ako diváka vtiahnuť do deja je interaktivita. Inscenácia Všetky supiš veci je toho dôkazom. Táto (ne)monodráma Duncana MacMillana a Jonnyho Donahoea v podaní herečky Nikoly Húskovej priniesla odvážnu tému ťažkej depresie a pokusu o samovraždu z pohľadu dieťaťa. O samovraždu sa tu niekoľkokrát pokúsila mama sedemročného dievčatka – hlavnej postavy. Dievčatko si tak začne písať zoznam všetkých supiš vecí, aby presvedčilo… mamu? Seba? Divákov? o tom, že práve pre tieto veci sa oplatí žiť. Divákov vtiahla herečka do deja interaktívnymi prvkami. Stávali sa nielen položkami na jej zozname, keď ich čítali, ale aj spoluhercami – veterinárom, otcom, učiteľkou… Tým si inscenácia držala dynamiku a aj pri takej náročnej téme, akou je samovražda rodiča, udržala diváctvo otvorené a pripravené prijímať ďalšie časti príbehu.

Láska k planéte alebo My house is burning

Milovať planétu znamená vidieť jej bolesti. Nie vždy ich musíme hneď riešiť, pretože na to ani nemáme možnosti. My house is burning, divadelná meditácia súboru Nekondenzovaný chromozóm, bola kolážou divadla poézie, pohybového divadla a hry so živými rastlinami. Inscenácia bola dôkazom o experimentovaní účastníkov festivalu. Performerky spolu s režisérkou Kristínou Šimkovou sa snažili hovoriť o klimatickej kríze bez toho, aby o nej hovorili ako o tragédii či hrozbe, ktorá sa na nás valí, ale ako o fakte vyplývajúcom z našich predošlých činov. Inscenácia nepriniesla riešenia, no vyvolala otázky, a to najmä útokom na zmyslovosť – poéziou, tancom a pohybmi sa snažili vyvolať emóciu viac než myšlienku. A možno presne v tom je sila divadla.

Láska k druhému alebo Tri Timravine ženy

Tamar Lacsná ako Eda, Zuza, Anča, ale aj Tamar. Herečka a žiačka ZUŠ J. Rosinského v Nitre na javisku zhmotnila tri Timravine ženy a jednu svoju, seba. Spolu s Maricou Šiškovou sa v tejto monodráme pozreli na to, ako žili ženy v dielach Boženy Slančíkovej Timravy nielen optikou diel samotných, ale aj kritickým komentárom účinkujúcej. Lacsná sa vo svojom diele zamýšľa nad tým, čo sa od dôb ich napísania zmenilo a v čom sme zostali rovnakí. Postupne tak prechádza témami ako chudoba, násilie v manželstve či hendikepovaní ľudia. Postavy sa od seba líšia kostýmami, ale aj spôsobom hereckého spracovania. Eda je ustráchaná, dnešným slovníkom introvertná, a chýba jej sebadôvera. Zuza miluje aj nenávidí svojho muža Paľa – stará sa o neho a je ochotná pre neho prekonať svoju hrdosť a prosiť jeho matku, aby ho prišla pozrieť k smrteľnej posteli, no zároveň nenávidí jeho lenivosť a neskôr chorobu, pretože celá ťarcha života ostáva na nej. A Anča? Anča túži po Janovi. Lenže on netúži po nej. Lacsná tak prechádza od strachu cez hnev až po smútok.

Láska k budúcnosti alebo Amatéri

Na streche obchodného domu Prior… teda v prešovskom Čiernom Orle, uviedlo bratislavské divadlo DPM svojich Amatérov. Amatéri sú stelesnením toho, čomu sa v modernej filozofii hovorí kritický posthumanizmus. Zobrazujú budúcnosť, v ktorej ľudia nezvládli všetky vymoženosti a spoločnosť sa stala rozdrobenou a bolestnou. Zaradením do programu sa opäť ukázalo, že dramaturgia AP je odvážna – pretože Amatéri nie sú len inscenácia, je to rave party, je to esej o tom, čo sa s nami stane, keď spoločnosť bude preplnená technológiami a ich vymoženosťami.

Láska k sebe alebo Zombies

Kto je muž a čo je jeho úlohou v dnešnej spoločnosti? V spoločnosti, v ktorej do produktívneho veku prichádza Generácia Z. Práve ona sa stala témou bratislavského DPOH, ktoré do Prešova prinieslo inscenáciu Zombies v réžii teoretika aj praktika Jána Šimka. Ten do autorskej tvorby spolu s hercami a dramaturgičkou Terezou Hladkou neváhal vložiť filozofiu, popkultúru a obrazy muža v spoločnosti. Vznikla inscenácia, ktorá pátrala po pôvode patriarchátu a jeho výhodách či nevýhodách. Herci Tadeáš Bolo, Makar Tikhomirov a Jakub Švec, stvárňujúc všetky ženské postavy, sugestívne a bez nátlaku prezentujú svoje postoje a príbehy a neboja sa priznať, že aj oni potrebujú byť citliví. Okrem úlohy muža však hľadajú aj tú svoju úlohu. A spôsob, akým mať rád zničenú spoločnosť, v ktorej všetci žijeme.

Prvý deň Akademického Prešova 2025 priniesol všetky druhy emócií a myšlienok. Od strachu až po vtip, od irónie po empatiu, od vojny až po lásku. Lásku, ktorá akoby sa stala leitmotívom celého denného programu. Ona, respektíve jej hľadanie, bolo v istých podobách prítomné všade. A práve to bolo na tom najkrajšie – že sme všetci mohli pocítiť spolupatričnosť cez umenie, ktoré všetci, čo sme tu, ľúbime – divadlo.