V prvej triede na ZŠ som mal veľmi rád školu. Pamätám si na moment, keď som na hodine písania dostal obrázkový obal na zošit od našej učiteľky za krasopis, ktorá nás takto motivovala k učeniu. Alebo na vyznamenanie na konci školského roka pred celou školou.

Inscenácia detského divadelného súboru Bebčina Na streche ma katapultovala do tohto obdobia. Silno na mňa zapôsobilo prostredie psychiatrickej liečebne a spletitosť vzťahov mladých ľudí. Hoci v inscenácii rezonovali ťažké témy sprevádzajúce mnohých mladých ľudí súčasnosti, od začiatku až do konca som vnímal veľký pokoj. Môže sa to zdať ako paradox, ale najpokojnejším momentom v inscenácii bolo pre mňa prostredie psychiatrickej liečebne. Bol som úprimne rád, že aktéri v inscenácii sú v starostlivosti odborníkov. Totižto do veľkej miery ešte stále u nás vnímame psychické problémy ako zlyhanie. Preto ma teší, že u detí je táto situácia iná; vnímam kroky smerom k otvorenosti a destigmatizácii duševného zdravia. Možnosti a formy pomoci v oblasti psychického zdravia majú mladí ľudia na dosah ruky. Áno, stále máme na čom pracovať – napríklad na jej dostupnosti –, ale to je na širšiu celospoločenskú diskusiu.

Na druhý, tretí ani štvrtý ročník som si donedávna takmer vôbec nespomínal. Vytesnil som tieto roky zo svojich spomienok a opätovne sa k nim vrátil až po 30 rokoch počas procesu individuálnej supervízie so psychoterapeutkou. Zistil som, že mám v sebe mnoho nespracovaných tráum z učiteľky, ktorej metóda výučby bola príliš, povedzme, autoritatívna. V tom období ma však nikto nepočúval. 

Inscenácia Na streche vo mne vyvolala nádej, že duševné zdravie už nie je tabu, že o ňom treba len hovoriť.

Erik Forgáč

chorég, Divadlo Dúhadlo

Foto: Jakub Jančo; Detský divadelný súbor Bebčina: Na streche; Scénická žatva 2024