OBZRETIA ZA FESTIVALMI 2023
Divadelný festival Ivana Stodolu 2023
8. – 10. september 2023, Liptovský Mikuláš
Divadelný festival Ivana Stodolu 2023
Keď sa ochotnícke divadlo stretne s národniarmi
Matica slovenská nie je práve inštitúcia, ktorú by som si spájal so súčasným divadlom či s moderným vizuálnym umením. O to viac som nerozumel „honu na grafika“, ktorý si dovolil „dekapitovať“ majstra Hviezdoslava na vizuáli propagujúcom novú sezónu v bratislavskom Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Nešlo pritom o samoúčelné gesto s cieľom dehonestovať či poburovať, ale o odkaz na azda najslávnejší divadelný monológ – byť, či nebyť? Pri tejto príležitosti zorganizovali matičiari azda najväčší zjazd teatrológov a odborníkov na vizuálne umenie v histórii Slovenska, na ktorom sa zúčastnilo približne 400 ľudí. Občianske zhromaždenie v záujme obrany (ne)napadnutého velikána Hviezdoslava, slovenskej národnosti a rodovej integrity komunikovalo v druhej línii aj 160. výročie založenia Matice slovenskej, 30. výročie vzniku Slovenskej republiky a 180. výročie kodifikácie slovenčiny. V kontexte tohto textu pripomínam ešte 135. výročie narodenia Ivana Stodolu, 750. výročie prvej písomnej zmienky o Palúdzke a 70. výročie otvorenia kultúrneho domu v Palúdzke. Presuňme sa preto do epicentra matičného divadelného diania v septembri 2023.
Iba deň po tomto matičnom sympóziu (zlé jazyky to nazývajú protestom) som sa ocitol v Liptovskom Mikuláši na 7. ročníku Divadelného festivalu Ivana Stodolu, ktorý v tunajšej mestskej časti Palúdzka organizuje priamo the one and only Matica slovenská. Napriek tomuto zvláštnemu kontextu som sa na zážitok úprimne tešil – bol to taký ten pocit, ako keď sa vyberiete do exotickej krajiny objavovať nepoznané kultúry, a ak sa odtiaľ vrátite živí a zdraví, budete mať parádne príhody pre kamošov!
Na mieste ma privítala retro atmosféra kultúrneho domu a elegantná pani biletárka, ktorá ma nabalila výtlačkami Slovenských národných novín. Prvým dištinktívnym momentom pre mňa bolo demografické zloženie publika, ktoré sa zdalo diametrálne odlišné od toho napríklad na Scénickej žatve či iných prehliadkach a festivaloch. Druhým špecifikom bolo otvorenie festivalu v podobe nôtenia rýdzo slovenských melódií v miernej textovej úprave, aby konvenovali divadelnému prostrediu. Nasledovala fujara, ktorá odštartovala napokon všetky predstavenia festivalu. Úvodné slovo mal okrem hlavného organizátora aj viceprimátor mesta a umeleckým vrcholom slávnostného úvodu bol prednes mladého recitátora, ktorý publikum dojal básňou o zachovávaní tradičných hodnôt slovenského národa. Kým všetci okolo nadšene tlieskali, ja som pociťoval vnútorný nepokoj z toho, že som určite niekde zle odbočil a teraz som sa ocitol na predvolebnom mítingu strany národniarov. Našťastie sa však napokon všetko vrátilo do (relatívneho) normálu.
Ako prví sa pred divákov postavili ochotníci z Krupiny (DOS Braxatoris), ktorí siahli po Molièrovom texte Zdravý nemocný. Atmosféru klasického francúzskeho diela dotváral live komentár divákov, ktorých pokusy o šepot nie vždy vyšli. Šušťanie obalov od cukríkov bolo ďalším spestrením, nad ktorým som sa pousmial. Divadelníci z Krupiny medzitým striedali jeden obraz za druhým a využívali prvky ľahkej situačnej komédie, ktoré sa z textu dali vyťažiť. Rušivým prvkom bolo, žiaľ, časté vypadávanie replík a následne zásahy šepkárky, ktoré miestami pôsobili priam dialógovo s aktérmi na javisku.
Po spoločnej a družnej divadelnej fazuľovici prišiel čas na druhé predstavenie piatkového večera. Ľubeľské ochotnícke divadlo sa malo pôvodne na festivale zúčastniť s inscenáciou Pi čaj, miláčik, no napokon sa v Palúdzke predstavili s Troma letuškami v Paríži, ktoré patria medzi repertoárové stálice ochotníckych súborov. Táto stávka na istotu sa vydarila, dvojica hercov v hlavných úlohách si divákov absolútne získala. Roman Jurščák ako Bernard by mohol so svojou kadenciou slov smelo vyzvať na battle aj Eminema. Zato Erik Gemzický ako Róbert si dával načas a inak známe dialógy dopĺňal o vlastné vsuvky. Nie vždy sa mu to vydarilo, lebo často siahol po veľmi plytkom humore. Nešetril ani lokálnymi vtipmi alebo narážkami na odídencov z Ukrajiny či transgender ľudí, no o nejakej spoločenskej reflexii sa hovoriť nedá, išlo skôr o snahu pobaviť za každú cenu.
Druhý deň festivalu sa začal už predpoludním – rozprávkou v podaní divadelného súboru Naprostred Dúbravici. Zlatá priadka s ústrednou postavou Martinka Klingáča a konfliktom nevlastnej dcéry s macochou nepriniesla síce novú interpretáciu, no pri rozprávke pre detského diváka sa to ani a priori neočakáva. O to viac zamrzel nízky počet malých divákov v sále. Tridsať minút odsýpalo rýchlo, no divadelníci by si mohli dávať väčší pozor na boliestky ochotníckeho divadla – predbiehanie sa v dialógoch, kostrbaté príchody a odchody či všeobecne nedostatočná práca s hlasom.
Obedové pohostenie sa okrem fazuľovice z predošlého dňa rozrástlo aj o divadelný guláš. (Prívlastok divadelný znamená, že sa konzumuje v divadelnej spoločnosti, nie že bol pripravený z nebohých divadelníkov.) Zasýtení a spokojní sa diváci mohli presunúť späť do sály na v poradí štvrtú festivalovú inscenáciu. Tentoraz išlo o domáci súbor Matice slovenskej DS MADOS, ktorý vystúpil s autorskou hrou režiséra Petra Vrlíka Ako Vrbičania o Maticu prišli. Veselohra s výraznými insitnými prvkami sa venovala téme zachovávania národných hodnôt a ich ukotvenia v podobe národného spolku – Matice slovenskej. Jednoduchý humor spolu s témou, ktorá publiku brnkala na správne struny, si vyslúžil potlesk po každom obraze. Vyvrcholením bola záverečná scéna, v ktorej došlo ku skupinovému spevu piesne Slovensko moje, otčina moja. Znova sa ma zmocnila mierna panika z toho, že sem asi nepatrím, a svoj ortieľ som si definitívne podpísal vo chvíli, keď som sa nezúčastnil na záverečnom búrlivom standing ovation.
Predposledným súborom hlavnej časti programu bol DS ŠAPO z Ploštína s predstavením Dvaja v jednom, inšpirovaným Goldoniho Sluhom dvoch pánov. Počas tohto predstavenia som si napísal viacero kritických poznámok, no moje kruté srdce pookrialo po zistení, že išlo o premiéru. Škoda len, že táto informácia prišla až po odohratí predstavenia. Možno by tak v hľadisku nebolo počuť toľko šomrania, ktoré vyvrcholilo odchodom mojej prísediacej so slovami: „Nebaví ma to vôbec, idem do frasa preč!“ Ak to však Ploštinčanov neodradilo a zapracujú ešte na textoch a pohybe, môže z toho nakoniec byť príjemná úprava klasického Goldoniho.
Záverečným bodom sobotného programu bol Divadelný súbor Jakuba Grajchmana z Hybe, ktorý siahol po divadelnej hre Všetko o ženách od dramatika Mira Gavrana. Imerzný začiatok so zapojením publika sa hlavným protagonistkám nevyplatil, keďže sa potom niekoľko nešťastníkov v hľadisku nie a nie utíšiť napriek ráznemu napomínaniu prísediacich. K „rozšanteniu“ publika prispeli aj primitívne vtipy, ktoré sú súčasťou tejto hry. Úvodná časť predstavenia postavená predovšetkým na humore bola aj napriek spomínaným výhradám tou lepšou polovicou.
Po poslednom divadelnom potlesku nasledovalo vyhodnotenie festivalu. Predstavenia po ich skončení hodnotia všetci zúčastnení diváci, teda som bol zvedavý na vôľu ľudu. Putovná cena Divadelného festivalu Ivana Stodolu nakoniec však nemusela veľa putovať, keďže si ju prevzal domáci DS MADOS za inscenáciu Ako Vrbičania o Maticu prišli.
Deň po oficiálnom ukončení hlavného programu si diváci mohli pozrieť ešte jedno predstavenie – Čaj u pána senátora, ktoré vzniklo ako spolupráca Slovenského národného divadla a divadla nevidiacich a slabozrakých Zrakáč. Z mestskej časti Palúdzka sme sa presunuli do kultúrneho domu v centre Liptovského Mikuláša, kde bolo publikum o čosi rozmanitejšie. Peter Zbranek, Lucia Medveď Patáková, Andrej Svetko a ďalší „zrakáči“ presvedčili svojimi výkonmi o tom, že sa nestratia ako hereckí kolegovia a kolegyne ani pri členoch Činohry SND Emílii Vášáryovej a Jánovi Gallovičovi.
Z Liptovského Mikuláša som odchádzal so zmiešanými pocitmi, no aj napriek kolísavej úrovni ochotníckej tvorby sú festivaly ako DF I. Stodolu tradíciou hodnou aktívneho udržiavania. Iste, viac hereckého tréningu by nezaškodilo nikomu zo zúčastnených, no ak ochotníkov divadlo baví a divákom ich tvorba prináša radosť, potom je táto divadelná bublina v symbióze.
Organizátorom želám veľa ďalších úspešných spoluprác, snáď nie nutne iba s takou striktne uzavretou divadelnou komunitou. Dialóg na názorovom spektre môže prebiehať aj prostredníctvom dramatickej tvorby – a tak, ako na spoločenské dianie reflektoval vo svojich dielach Ivan Stodola, aj súčasné divadlo pracuje s dôležitými témami, ktoré rezonujú s oveľa širším publikom, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Peter Kozák
Festivalový zostrih:
