Časť prvá: Všeobecné všeobecnosti^[1]

Legenda hovorí, že sa snažili zmerať^[2] pocit uspokojenia u ľudí a najvyššie čísla im stabilne vykázali amatérski herci po úspešnom predstavení. Nádherná legenda! Každý, kto sa aspoň raz obtrel o stôl vrastený do stredu ochotníckeho javiska^[3], jej musí uveriť.

Príklad typického ochotníckeho stola, z edukačných dôvodov netypicky degradovaného o fľašu pálenky a z marketingových príčin obohateného o kreslá.

Lenže druhú stranu má aj táto zlatá ochotnícka minca. Je to divák a ten až nepríjemne často nie je natoľko ochotný ako samotní ochotníci^[4].

Niekoľko zlatých ochotníckych mincí (z archeologického prieskumu priestorov pod divadelným bufetom Národného domu v Martine)

Tento marginálny problém sa stáva problémom kruciálnym v okamihu, keď nezainteresovaný pozorovateľ prekročí magickú hranicu medzi hľadiskom a javiskom a stane sa pozorovateľom zainteresovaným. A je absolútne jedno, aký estetický, genealogický, edukačný alebo erotický dôvod ho k tomu prinútil.

Nebudeme zbytočne korektní a  problém v dvoch bodoch jednoznačne pomenujeme:

1. divadlo potrebuje diváka,
2. divák vie byť riadna sviňa.

Samozrejme, v bohatej histórii ochotníckeho divadla sa našli vizionári, ktorí experimentálne naskúšali inscenáciu, na ktorú neprišiel ani jeden divák. Výsledkom takýchto úspešných experimentov je poznanie, že pre ochotníckych tvorcov je divák dôležitý rovnako ako pre javisko v miestnom kultúrnom dome o desať centimetrov kratšia opona.

Z fotodokumentácie vydareného experimentu. Premiéro-derniéra inscenácie Bačova fena v Horalskej Tunguzke, apríl 2037

Ochotnícki vedci takisto experimentálne potvrdili hypotézu^[5], že čím menej divadla, tým viacej divákov.

Premiéra experimentálno-inkluzívneho muzikálu Čo všetko rozum neberie vo Svätom Drievku, december 2038

Staré ochotnícke príslovie hovorí: „Nie každý je vyzutý, kto chodí bosý, nie každý je režisér, kto biely šál nosí.“ Takisto platí, že nie všetko, čo vyhovuje divákovi, musí vyhovovať aj hercovi^[6]. Základná otázka nášho skromného odborného rozjímania teda znie: „Jestvuje vôbec zlatá stredná cesta, pri ktorej zostane divák sýty a herec celý?“ Odpoveď, takmer rovnako nespochybniteľná ako osobný názor, jestvuje. „Áno.“^[7]

Zakladateľ a jediný obyvateľ Vyšného Homérova na kamennej selfie (z rodinného albumu Simpsonovcov)

Už bolo dosť bezmocného kľučkovania medzi túžbami a schopnosťami, medzi divákmi a porotami, medzi divadelnými bufetmi a toaletami! Náš skromný cyklus odborných štúdií naučí každého, ako byť úspešný v ochotníckom divadle! V krátkych, jednoznačných bodoch sa dozviete, ako na to a takisto aj ako z toho. Bohatá fotodokumentácia! Nepreberné množstvo citácií a odkazov! Ani jedno oko nezostane suché! Ani jedna spodná bielizeň! Náš kolektív autorov vám zaručuje v ochotníckom divadle taký úspech, že sa vrhnete rovno do profesionálnej politiky!^[8]

Už onedlho!^[9]

Vyhotovil kolektív autorov Karol H., Karol D. a Karol D. H.

Ilustračné foto

1. vulgo vulvaris ↑
2. pravdepodobne legendárni americkí vedci ↑
3. Axis mundi voluntarius ↑
4. Netýka sa to prípadu, ak je jediným divákom matka režiséra. ↑
5. Hypotéza sa tým stala najvyšším známym štádiom poznania – osobným názorom. ↑
6. Záturecký: Apokryfy k Urbánkovi. Amateria: Vyšný Homérov, 1147 pred Kr. ↑
7. Sic! ↑
8. In Kol. autorov: Veľká motivačná encyklopédia pre stredne veľké sedliacke rozumy. Paveda: Horná Lába, 2126. ↑
9. Coming soon! ↑