Celoštátna postupová súťaž a prehliadka divadla dospelých
Liptovský Mikuláš, 5. – 8. jún 2025
Text: Jozef Krasula
Foto: Jakub Jančo, dNO – Hranica/Granica
Organizátori, dobrovoľníci aj technickí pracovníci urobili všetko preto, aby jubilejný 50. ročník celoslovenskej súťaže neprofesionálnych činoherných divadiel Belopotockého Mikuláš dopadol tak, ako sa na významné výročie patrí – na jednotku s hviezdičkou. A bolo už iba na súboroch, aby túto mimoriadnu kultúrnu udalosť naplnili svojimi inscenáciami. Ako to teda dopadlo?
Už keď som si pár dní pred začiatkom prečítal program prehliadky, uvedomil som si, že sa v Mikuláši stretne mimoriadne silná zostava tvorcov a súborov. Na jednej strane sa prezentovali súbory, na ktorých čele stoja skúsení profesionálni tvorcovia, ako napríklad Dušan Vicen a Disk z Trnavy, Kveťo Palik a Divadlo „A“ a Divadlo Shanti z Prievidze, Karol Horváth a Neskorý výber zo Stupavy alebo Juraj Benčík a súbor z Belej-Dulíc; na druhej strane súbory, ktoré sa za posledných niekoľko rokov prezentovali pozoruhodnými výsledkami – ako napríklad dNO z Námestova, Ramagu zo Spišskej Starej Vsi, KĽUD z Kladzian, Medzibrodské kočovné divadlo z Medzibrodu – a dokázali sa vyrovnať súborom s mnohoročnou tradíciou a radom úspechov (DS Jána Chalupku z Brezna, Divadlo G z Trebišova). Kompletný obraz súčasného stavu slovenského neprofesionálneho divadla dospelých výrazným spôsobom doplnili „nováčikovia“ – Divadlo z Dvora z Prievidze, Divadlo na TrakOch z Trakovíc a Sološnickí divadelníci zo Sološnice. Trinásť súborov ponúklo divákom exkluzívny výber toho, čo sa u nás v tejto sezóne urodilo – a boli to výsledky potešiteľné, potvrdzujúce, že nie je náhoda, že slovenské amatérske divadlo patrí k tomu najlepšiemu nielen v Európe, ale aj vo svete.
I.
Porota sa rýchlo zhodla na štyroch súboroch, ktoré zaradila do zlatého pásma a zároveň navrhla do programu Scénickej žatvy v Martine. Tieto súbory (dNO, Ramagu, Neskorý zber a Disk) priniesli do Mikuláša mimoriadnu kvalitu, a to tak na úrovni výberu témy, ako jej javiskového spracovania. Súbor dNO v inscenácii Hranica/Granica opäť prezentoval originálny divadelný jazyk plný významových metafor, znakov či pôsobivých výtvarných obrazov. Kompaktný a sústredený výkon celého hereckého súboru od začiatku do konca inscenácie ukázal, že vnútorná zainteresovanosť všetkých tvorcov na silnej výpovedi je mimoriadna, čo prinieslo súboru cenu za výskum a javiskové spracovanie témy. Jej pôsobivosť umocnila aj voľba netradičného hracieho priestoru, ktorý umožnil bezprostredný kontakt s divákmi a ich vtiahnutie do atmosféry príbehu. Ak by sme predsa len chceli pomenovať nejaké nedostatky, tak to bola miestami slabšia dramaturgická výstavba – scény, ktoré strácali tempo, pôsobili chvíľami retardujúco a viackrát rozohrávali rovnaké situácie. Porota sa rozhodla udeliť súboru hlavnú cenu s prihliadnutím na mimoriadne množstvo použitých divadelných prostriedkov a silnú občiansku aj javiskovú výpoveď.
Súbor Ramagu si zvolil na prvý pohľad nenápadnú, takmer zabudnutú absurdnú hru Slavomíra Mrožka Karol. Treba však uznať, že to bol výber vhodný pre komornú hereckú zostavu, ale aj veľmi aktuálny. Veď kto z nás nemá vlastnú alebo sprostredkovanú skúsenosť s tým, že ktokoľvek si z nás dnes na Slovensku môže urobiť terč nenávisti, zloby, arogancie, hrubosti či nebodaj nabitej zbrane. A to všetko len preto, lebo sa mu nepáči náš názor, vierovyznanie, pôvod, farba pleti, sexuálna orientácia či politická príslušnosť. Inscenáciu charakterizovali kvalitné herecké výkony trojice predstaviteľov, z ktorých sa vynímal najmä Michal Novák (herec o. i. Divadla Commedia Poprad) v úlohe lekára. Spolu so Zdenkom Dudžákom si odniesli individuálne ceny za herecký výkon. Režisérka Jana Ovšonková sa pokúsila povýšiť a umocniť silnú výpoveď použitím ozvláštňujúcich prvkov, akými boli napríklad skladacia bábka Karola v nadživotnej veľkosti či rozpadávajúca sa stena ordinácie z molitanu, cez ktorú sa dalo prechádzať (čo však v konečnom dôsledku paradoxne oslabilo silu tejto absurdnej drámy). Inscenácia poukázala na to, že náš život sa stáva čoraz absurdnejším, prestávajú v ňom platiť skutočné humanistické hodnoty, pravidlá či zákony a čoraz častejšie doň vnikajú známky absurdity a nenormálnosti.
Ako potvrdzuje už názov súboru (aj diskusný príspevok režiséra Karola Horvátha na rozbore), v kolektíve Neskorý zber sa zišli skúsení divadelníci. Bolo to stretnutie nielen premiérové, ale aj výnimočné – objavila sa v ňom známa herečka pôsobiaca vo viacerých amatérskych aj profesionálnych kolektívoch Dana Gudabová, ale napríklad aj Miroslav Beňušík, hlavný predstaviteľ víťaznej inscenácie súboru V.S.O.P. Hviezdoslav zo Scénickej žatvy z roku 1999 Hájniková žena, ktorý na jubilejnom Belopotockého Mikuláši získal cenu za herecký výkon. Ďalšou, trochu nečakanou členkou hereckého kolektívu sa stala samotná autorka textu Gabriela Alexová, ktorá v inscenácii absolvovala svoju historicky prvú hereckú účasť (a bola tiež autorkou choreografií). Hereckú zostavu kvalitnými výkonmi doplnili Valéria Potančoková a Marián Gečevský. Hneď od začiatku inscenácie vnikáme do vnútra nefunkčnej rodiny, ktorá si nestačila všimnúť, že sa z nej vytratila láska, úcta a normálne medziľudské vzťahy. Katalyzátorom príbehu hry Lúzri sa stáva ošetrovateľka, ktorú si rodina najme, aby sa starala o matku chorú na rakovinu. Spolu s ňou vstupuje do rodiny hybný moment, keď sa začnú vynárať dávne hriechy a utajovaná nevera. Na prvý pohľad nesúrodé herectvo sa podarilo zjednotiť do funkčného celku, v ktorom každá postava reprezentuje svoj hodnotový svet a prispieva tak k neradostnému obrazu stavu jednej rodiny aj celej spoločnosti.
Kvarteto výnimočných inscenácií uzatvára súbor Disk, ktorý je rekordérom v počte účastí a ocenení na celoslovenských prehliadkach či Scénickej žatve. Už tento fakt napovedá, že súbor si dlhodobo udržiava vysokú úroveň a nenapodobiteľný štýl, ktorý mu vtlačil režisér a duša súboru Blaho Uhlár, ktorý nás, žiaľ, minulý rok opustil a inscenáciu Konvekcia. Idioti sú tí druhí nestihol dokončiť. Pre súbor bolo preto dôležité nájsť režiséra, ktorý by dokázal nadviazať na výnimočnú tvorivú etapu súboru a zachovať jeho nezameniteľnú divadelnú tvár. Dušan Vicen to zvládol bravúrne. Porota mu udelila cenu za režijný prínos. Na jednej strane vzdal hold Blahovi (v inscenácii zaznie aj nahrávka s jeho hlasom), no zároveň súbor posunul smerom k vlastnej poetike sústreďujúcej sa na väčšiu javiskovú prepracovanosť jednotlivých výstupov, sústredenejšie herectvo a vo výslednej výpovedi vymenil pocit absolútnej beznádeje a zmaru za pocit jemného optimizmu. Aj keď režisér Vicen pracoval s úplne novým zložením súboru, než ako ho poznal počas svojej prvej etapy spolupráce v rokoch 1993 – 2005, jeho napojenie na poetiku, štýl a spôsob práce bolo zrejmé. Ako už je u Disku zvykom, (aj) ich inscenácia naplno odhalila pokrytectvo, falošnosť a cynizmus, ktorý sa na nás valí každý deň.
II.
V striebornom pásme sa vedľa seba ocitli súbory, ktoré dlhodobo preukazujú vysokú kvalitu práce a do Mikuláša priniesli zaujímavé a inšpiratívne inscenácie. Nevyhli sa v nich však niektorým nedostatkom, resp. postupom, ktoré ich tvorivý zámer oslabili.
Medzi kvalitné a skúsené súbory patrí Divadlo „A“ a Divadlo Shanti z Prievidze, ktoré pod vedením režiséra K. Palika predstavilo adaptáciu slovenskej klasiky – inscenáciu nazvanú Stratená kára alebo Kukučin-čin. Týmto činom Palik uzatvoril svoj prievidzský cyklus svetových a domácich klasických textov (Goldoni, Molière, Gogoľ, Kukučín). Škoda, že v prípade adaptácie poviedky Rysavá jalovica vo výraznej úprave a aktualizácii rezignoval na kompaktnosť dramaturgickej a režijnej koncepcie a uprednostnil najmä zábavnú a odviazanú líniu tejto „vianočnej klasiky“. Ako už v prípade súboru z Prievidze býva zvykom, súbor sa prezentoval kvalitnými hereckými výkonmi, za ktoré si aj odniesol cenu za kolektívny herecký výkon.
DS Jána Chalupku z Brezna rázne vykročil do novej etapy a pod vedením mladého ambiciózneho autora a režiséra Mateja Struhára stavil na výpravné a vizuálne atraktívne spracovanie rozprávky Traja zhavranení bratia pod názvom Bohdana. Inscenáciu Struhár zasadil do obdobia 8. storočia, vidíme v nej množstvo motívov, mýtov a legiend zo života slovanskej pospolitosti na našom území. Interpretácia veršovaného textu sa vyznačuje kvalitnou prácou s chórom, premyslenou organizáciou javiskového priestoru, pôsobivou scénou, originálnymi kostýmami a vynikajúcimi zborovými spevmi. Bohdana si právom odniesla cenu za kolektívny spevácko-pohybovo-hudobný výkon. Pri prílišnom fókuse na výraznú vizuálnu a spevácku stránku inscenácie sa však režisér (a autor) odklonil od samotného príbehu o zhavranených bratoch, čím sa značne oslabil základný zámer ukázať silu a čistotu hlavnej hrdinky, ktorá zachráni svoj rod.
Súbor KĽUD z Kladzian sa za dve desaťročia svojej existencie stačil na slovenskej amatérskej divadelnej scéne výrazne zviditeľniť, a to najmä vďaka originálnemu humoru, ktorý zároveň nerezignuje na reflexiu aktuálnych spoločensko-politických tém. Tentoraz sa na aktuálny problém konšpiračných teórií a hoaxov pozrel optikou vzťahov vo vlastnom súbore – vznikla hra autora a režiséra Jozefa Jenča Naj ci je žem plocha, gazdo! Výborný nápad však zostal na polceste a čiastočnú stratu obvyklej munície v podobe uvoľňujúceho smiechu a nastavenia kritického zrkadla publiku nezachránili ani (ako vždy) vynikajúce herecké výkony Martiny Žipajovej a Júlie Micíkovej. Súbor si odniesol cenu za originálny humor v autorskej tvorbe.
Divadlo G z Trebišova tiež patrí k pravidelným účastníkom celoslovenskej prehliadky činoherných súborov. Hra Normana Robbinsa Hrobka s výhľadom vôbec nie je jednoduchý text a jeho inscenovanie si vyžaduje značnú sústredenosť a disciplínu celého tvorivého kolektívu (súbor získal cenu za kolektívny herecký výkon). Režisér Ján Veselý dokázal text prispôsobiť súboru, aj keď niektoré škrty znejasňovali motivácie postáv a zneprehľadňovali rýchlo sa vyvíjajúci príbeh. Predstavenie malo napriek temporytmickým nedostatkom švih, dokázalo udržať divácku pozornosť a vo všeobecnosti prinieslo na slovenské neprofesionálne javiská vrátane tých súťažných málo zastúpený žáner detektívky.
Striebornú kategóriu uzatvára inscenácia Večeníček* Divadla na TrakOch z Trakovíc. Súbor pod vedením režisérky Kataríny Rajnicovej zvolil osvedčený postup – ocitáme sa na skúškach vystresovaného súboru krátko pred prehliadkou, keď ešte treba „dorobiť a zachrániť“, čo sa dá. Sledujeme, ako spoločne inscenujú text, ktorý je dielom viacerých členov súboru a je napísaný na motívy viacerých známych rozprávok. Jednotlivé rozprávky sú predelené „civilnými“ výstupmi členov súboru, ktorí sa snažia urobiť všetko preto, aby postúpili až do Mikuláša. Vtipná a atraktívna východisková situácia poskytla trakovickému kolektívu dobrý materiál na rozohratie zábavných výstupov, viacero originálnych nápadov a situácií. Škoda však, že sa často nedočkali vhodnej pointy, strácali tempo a často im chýbala motivácia konania postáv. Inscenáciu tiež oslabuje doslovnosť a slabšia interakcia medzi postavami.
III.
V bronzovom pásme sa ocitli kolektívy, ktoré sa nevyhli viacerým zásadným nedostatkom v oblasti dramaturgie, hereckej či režijnej práce. No i tak sa objavili svieže a divácky atraktívne inscenácie, ktorých prvoradým cieľom bolo osloviť svojich „domácich“ divákov a priniesť témy, ktoré sú im blízke.
Takou bola aj inscenácia súboru Medzibrodské kočovné divadlo nazvaná Čipkár, za ktorú si tvorcovia odniesli cenu za prínosnú tému. Skutočný príbeh medzibrodského čipkára a jeho rodiny hovoril o traumách a ťažkých životných situáciách, aké poznalo a zažívalo mnoho rodín, a to nielen v Medzibrode a nielen v prvej polovici 20. storočia. Text Tomáša Pohorelca však kvalitatívne prevyšuje jeho javiskové spracovanie. Herecká práca sa vyznačovala mnohými začiatočníckymi výkonmi a nepomohla ani živá hudba a nápaditá scénografia, ktorá hercom skôr prekážala, než by im poskytla priestor na plnohodnotnú javiskovú akciu. Potešiteľné bolo, že režisér Juraj Haviar dal priestor množstvu hercov a ostáva veriť, že nabudúce sa stanú funkčnými nositeľmi a interpretmi závažných myšlienok.
Súbor Štronzo z Belej-Dulíc stavil na klasiku v podobe Goldoniho textu Mirandolína. Atraktivitu inscenácie podporili viaceré vydarené gagy a pohybové etudy a tiež zaujímavé kostýmy, funkčná scéna a líčenie hercov. Problematickým však bol najmä výkon herečky v titulnej postave, ktorému chýbal potrebný šarm a príťažlivosť. Bez toho len ťažko možno uveriť, že by majiteľka hostinca Mirandolína zatočila s trojicou nevydarených šľachtických nápadníkov. Naopak, Miloš Hrabovský obdaril postavu Baróna nadhľadom a eleganciou a odniesol si cenu za herecký výkon. Inscenácia postupne strácala švih a ľahkosť a nepomohol jej ani výber klasickej hudby, ktorej ostré tempo kontrastovalo miestami s povrchným a spomaleným herectvom viacerých postáv.
Ďalší klasický dramatický text, tentoraz z domácej produkcie, na prehliadke prezentoval súbor Divadlo z Dvora z Prievidze. Mastný hrniec Júliusa Barča-Ivana je dobrou príležitosťou pre celý herecký kolektív a ponúka tiež možnosť zahrať si postavy, ktoré tak dobre poznáme z každodenného života plného handrkovania o politické funkcie, do ktorých sa dostávajú hlupáci a karieristi (a ich rodinní príslušníci). Šanca na plnokrvnú súčasnú komédiu však zostala nevyužitá, herci uprednostnili povrchné stvárnenie jednotlivých charakterov namiesto presnej psychologickej štúdie, ktorá by viac odkryla bezcharakternosť a karierizmus spojený s malomeštiackym videním sveta. Kolektívu tvorcov však nemožno uprieť chuť ani energiu, s ktorou sa do inscenovania Barča-Ivana pustili.
Je výborné, keď amatérske divadlo dokáže nájsť tému vo vlastnom prostredí a divákom priblížiť život nedávnej minulosti. A ak sa nájdu aj šikovní autori, ktorí ju vedia spracovať, môžeme hovoriť o šťastnej chvíli divadla. Práve to sa podarilo súboru Sološnickí divadelníci zo Sološnice. Ich hra Šoferák čerpá z dedinskej kroniky, zo 70. rokov minulého storočia, z čias socialistickej normalizácie. Odkrýva príbeh miestnych žien pod vedením predsedníčky zväzu žien, ktoré sa rozhodli, že nebudú čakať na svojich neschopných mužov, kedy ich odvezú k lekárovi či do mesta na nákup, alebo ku kaderníčke, ale urobia si šoferák a stanú sa nezávislými! A to naraz a všetky – bolo ich údajne viac ako 40! Situácia, ktorá ponúka aj dnes aktuálnu tému ženskej emancipácie, však načiera skôr do triviálnych manželských sporov okorenených alkoholickými avantúrami manželov, než by ponúkla ostrejší a kritickejší pohľad na spoločnosť s jej zásadnejšími problémami. Konečné selankovité uzmierenie dvoch „znepriatelených“ svetov mužov a žien tak viac ako odkrývanie ťažkého života za socializmu prináša len spomienkový optimizmus na tie neradostné časy.
50. Belopotockého Mikuláš bol plný dobrého a zaujímavého divadla, živých diskusií (porota zvolila netradičný postup na hodnotiacich seminároch), prajnej a uvoľnenej atmosféry a kvalitnej organizácie. To všetko ma napĺňa optimizmom, že ani neradostné časy, ktoré naša kultúra a umenie zažívajú, nedokážu umlčať ľudskú tvorivosť ani potrebu spolu komunikovať. Napríklad aj prostredníctvom divadla.
